Pocestný

V noci prišiel silný lejak. Vedel som, že bude hmla. Vybral som teda vyššie položené miesto, dúfajúc, že sa dostanem nad to mlieko. Opak bol však pravdou. Až do výšky nejakých 600 m n.m. nebolo vidno ani na krok. Bohužiaľ, všetky moje miesta na srnce boli vo výške maximálne 500m n.m. To mi trošku prekazilo plány. Nemalo zmysel ostať čakať v hmle a tak som sa otočil a vyrazil inde. Kým som prešiel mesto, rozmýšľal som kam sa vyberiem, keď som už ráno vstal. A keď už máme počasie skôr na jeleniu ruju, išiel som pozrieť jedno miesto, kam chodím v septembri. 

Kým som zastal autom na okraji lesa, už bolo vidno. Polhodinová strata sa okamžite prejaví. Nečakal som žiadne fotky, v podstate som šiel pozrieť čo sa  tam zmenilo od jari. Hmla bola roztrhaná a bolo vidno široko ďaleko. Už o pár metrov som zbadal na horizonte jelenice. Oblúkom som sa ich snažil obísť. Ako som tak stúpal okolo lúk, odkrýval sa aj výhľad. Asi 200 metrov za jelenicami sa pásli jelene. Krásne statné kusy, no bohužiaľ už zachádzali. Pridal som do kroku a snažil som sa ich predbehnúť poza kopček. Vtedy sa prihnala hmla. To mi hralo do karát. Nanešťastie sa za kopčekom naše cesty stretli a jelene odbehli do lesa. Prešiel som okolo smrekovej mladiny, na okraji ktorej som si na chvíľu sadol. Hmla sa prelievala hore dole. Chvíľkami bolo vidno až po les, o pár sekúnd len na pár metrov. Krochkajúci diviak si vybral práve tú chvíľku, kedy bolo vidno celkom ďaleko. No len behom prešiel do mladiny.

Už bolo dosť hodín a tak som to zabalil a pomaly som sa vybral domov. Rozhodol som sa, že ešte cestou prejdem autom okolo lúk. Hmla sa pomaly vyťahovala vyššie. Odbočil som z hlavnej cesty a v diaľke som uvidel srnca. Pozrel som na hodinky. Mal som ešte pár minút čas. Rýchlo som hľadal miesto, kde by som zastal. Potichu som vybral foťák z kufra, a z nohy na nohu som sa zakrádal k lúke. Prikrčený som šmátral vo vrecku a hľadal vábničku. Ešte ráno som si zobral aj jednu starú, ktorá ležala v prachu už 2 roky. Keďže sa mi ale za posledný týždeň vôbec nedarilo, chcelo to zmenu. Keď som sa prikradol na okraj lúky, bol tam. Našiel som si vhodnú pozíciu a pískol som. Srnec pozrel mojim smerom. Čakal som, že sa ku mne rozbehne. Pískol som znova a nič. V duchu som už nadával. To isté sa mi stalo tento rok už niekoľkokrát. Srnec na 80 metrov, vábenie počuje, a vôbec nereaguje. Pískol som teda ešte raz, s tým, že keď sa nič neudeje, idem domov. V tom sa srnec pohol. Žiadny beh to ale nebol. Len sa tak pomaličky približoval. Vôbec mi to ale nevadilo. 

Postupne prišiel až na pár metrov.

Až tak, že som mu spravil profilovku.

Bol som nesmierne šťastný, že sa mi konečne podarilo odfotiť poriadne srnca. Už som nad nimi lámal palicu, keďže u nás ruju totálne pokazilo počasie.

Najbližšie dni by malo byť už lepšie, tak som zvedavý, či sa to ešte na chvíľku nerozbehne. No aj keby nie, cieľ som si splnil a fotku do kalendára už mám a tak sa mi bude chodiť ľahšie.