Pod Kriváňom

Chlad, sucho a vietor. Asi tak sa dá zrhnúť priebeh posledných dní. Na toto ročné obdobie je to celkom nezvyčajné. Poriadne zrážky boli hádam ešte v zime. Zem je vyprahnutá a silný vietor sťažuje fotenie. Do terénu sa musí ísť ale v každom počasí. A ja som sa opäť vybral hľadať diviaky.

Koncom apríla by som si za normálnych okolností bral len tričko a mikinu. Vietor ale poriadne znižuje pocitová teplotu a tak som si do kufra prihodil ešte zimnú bundu. Zvolil som miesto, kde som minulý rok viackrát videl diviaky. Po príchode som ale ostal trošku sklamaný. Les, v ktorom diviaky zalíhali je už minulosťou a zostalo po ňom len niekoľko stromov a veľké kopy haluzia. Musel som sa teda prispôsobiť a presunul som sa o pár sto metrov ďalej. Zamaskoval som sa v kríkoch na vrchu kopca. Vtedy som ozaj ocenil teplé oblečenie. Vietor sa tam opieral celou svojou silou a mal som čo robiť, aby som zastabilizoval fotoaparát na statíve. Víchor lomcoval s maskovacou sieťou a ja som nedával veľké šance, že niečo uvidím. Vietor je na fotenie asi tá najhoršia vec. Zver je neistá, a na voľné priestranstvo vychádza poriadne neskoro. Tak isto ani fotograf nepočuje, čo sa naokolo deje. Nevzdával som sa a vytrval som.

Len pár minút po mojom príchode, keď bolo slnko ešte poriadne ostré, sa mi spoza horizontu vyrútila črieda jeleníc. Bez mála ich bolo 30 kusov. Prebehli okolo mňa len na pár metrov. Vôbec som ich ale nepočul prichádzať. Zaregistroval som ich až príliš neskoro, keď boli odo mňa vo vzdialenosti, že som na displeji videl takmer len hlavy. Nezdržali sa dlho a s dupotom sa vrátili odkiaľ prišli. Vtedy som si povedal, že tu už nič nepríde. 

Po hodine, keď sa slnko pomaly skláňalo nad horizont, som zbadal pohyb. Jelenice sa vrátili. Tentokrát vychádzali pokojnejšie. Jedna za druhou sa postupne vynárali z lesa na lúku. Stále som však videl len ich chrbty za horizontom. Čakal som, kým sa priblížia. Vtedy som si v hlave vymyslel kompozíciu. "To by bola paráda, keby sa prešli popod končiare Malej Fatry", išlo mi hlavou keď som sa pozeral na zvyšky snehu na Malom Kriváni. A ono to tak niekedy vyjde, že keď si to "vymodlíte", tak sa to aj stane.

Jelenice išli presne tak ako som chcel. Teda skoro tak ako som chcel. Boli ale trošku bližšie aby v pozadí vynikol hrebeň so zbytkami snehu a ako naschvál, slnko sa schovalo za oblaky.

Boli doslova len pár metrov odo mňa. Stále o mne nevedeli. Postupne sa presunuli až za môj chrbát. Vtedy som si myslel, že je po fotení. No ostával som na mieste. Nechcel som ich vyplašiť. Na moje prekvapenie sa ale vrátili poza horizont až k rozkvitnutým trnkám na okraji lesa a dali mi druhú šancu.

Ak niečo nemám rád, tak sú to veľké skupiny zvierat. Ich telá sa prepletajú jedno cez druhé a ja vtedy neviem ako ich v zábere nakomponovať. Vždy sa vtedy snažím nájsť menšiu skupinku, alebo jednotlivca. Našťastie sa od hlavnej čriedy oddelila štvorica na čele s vodiacou jelenicou. Slnko na pár sekúnd podliezlo mraky na západe a zasvietilo na krajinu. Nemohol som však čakať na moment, kedy osvieti aj hlavný hrebeň.

O pár sekúnd bolo po svetle a zver sa opäť presunula k lesu. A ja som uzimený čakal, kedy sa stratí z dohľadu a ja budem môcť odísť nepozorovane domov. Na záver sa ukázali aj diviaky, ktoré vyplašili jelenice a tak mi dali šancu vzdialiť sa. 

#jarvlese #wildlifephotography #slovenskapriroda #vevericka #les #naturelovers #fotografovanie #wildlife #slovakia #naturephotography #ranovprirode #priroda #zivotvlese #slovaknature #wildnaturesk