Pohoda na slnku

Fotenie zvierat vo voľnej prírode nie je tá najľahšia disciplína. Vyžaduje veľkú mieru skúseností, vedomostí, dobré počasie, no najmä mnoho hodín v teréne. A keď sa to má všetko stretnúť presne v jeden okamih, keď človek vyrazí fotiť, vyjde z toho poriadne nízka úspešnosť. Aspoň teda u mňa. No niekedy, keď to človek čaká najmenej, naskytne sa mu pohľad, aký ozaj nečakal. Ako sa hovorí, motyka raz vystrelí.

Nízka miera úspešnosti u mňa je následkom najmä toho, že fotím v miestach, kde sa čím ďalej, tým viac natláča civilizácia a postupne sa menia aj návyky zvierat. Keď som pred 15 rokmi s fotením začínal, prišlo mi, že zvery bolo viacej a rušivých elementov menej. Vtedy som ale nemal dobrú techniku, ani toľko skúseností. No takmer vždy, keď som sa niekam vybral, niečo som videl. Teraz trvá niekedy aj týždne kým sa čosi podarí. A tie neúspešné dni, kedy chodím domov s prázdnou kartou, vedia človeka poriadne ničiť. Toľko času, toľko energie vynaloženej za vytúženou fotkou, a výsledok je nič. Je to naozajstný mentálny tréning. Všetko je ale len štatistika a čas od času sa každému niečo podarí. Aj nečakane. A tak tomu bolo aj teraz.

Mohol by som tu písať bájky o tom ako som sa plazil bahnom, dotrhal si oblečenie na tŕňoch pichľavých rastlín až som sa napokon ocitol tvárou v tvár divému tvorovi. Na konci dňa, nikto okrem samotného autora nevie ako sa k fotke dopracoval. Je to len o nastavení každého jedného z nás. Ja mám v tomto jasno, opisujem veci najpresnejšie ako viem a ani tento krátky príbeh nebude iný.

Vybral som sa na nové miesto. Nebolo úplnou neznámou, už som tu bol, no pokiaľ si to človek aspoň 5krát neoťuká, je to stále nová lokalita. Celú cestu som premýšľal nad taktikou, kade pôjdem, kde si sadnem, čo budem robiť ak bude iný vietor ako by som si predstavoval alebo zver už bude vonku a podobne. Tých scenárov je vždy veľa. Ako ale človek spoznáva miesto, ich počet klesá. Niekedy sa ale vyskytne extrém, ktorý sa vymyká normám. 

Popri myšlienkach čas akosi rýchlo prešiel a ani som sa nenazdal a už som odbáčal na vedľajšiu cestu, na konci ktorej som aj naposledy nechal auto. Nedá sa tu ísť rýchlo. Povrch si už čo to pamätá. Pomaly som sa presúval k poslednej zákrute, a ako vždy som sa obzeral okolo seba. Bajka stále hovorí, že doma neviem nájsť vec, ktorú mám pod nosom, no zver zbadám na kilometre ďaleko. Tu som až tak ďaleko nemusel hľadieť. Asi 30 metrov od cesty ležal mladý jelienok, pekný špicer, a spokojne prežúval potravu na slniečku. Ihneď som zastal. Vôbec si ma nevšímal. Zver ľudí často v aute ignoruje, no akonáhle sa otvoria dvere, dá sa na útek. S malou dušičkou som len vyradil, zatiahol ručnú brzdu a pomaly som sa presunul k zadnej časti auta. Otvoril som kufor, vytiahol foťák a vrátil sa naspäť. Jeleň bol stále tam a užíval si posledné teplé lúče slnka toho dňa. Ani som sa nemusel približovať. Iba som si kľakol vedľa auta a fotky boli na svete. 

V tom sa spoza zákruty vynorilo auto a ja som musel techniku zbaliť a uvoľniť cestu. Nič iné by som zrejme už nevymyslel a tak som išiel až na koniec cesty, kde som auto zaparkoval. Z nasledujúceho fotenia, na ktoré som sa najviac pripravoval nič nebolo a opäť raz som nevidel ani chlp. 

Aj také je fotenie. Samozrejme, nie je to zážitok ako keď odfotíte vlka v storočnom lese, nie je to ani obrovský medveď, ale aj takáto vie byť divá príroda. Nespútaná. A nakoniec sa na každého usmeje šťastie.