Polovičný osmorák

Krásne slnečné počasie nemohlo vydržať navždy a koncom týždňa prišli zrážky. A ja som sa aj napriek sychravému počasiu vybral do podhoria. Cieľom boli jelene a realizácia plánu ako ich prekabátiť spred dvoch týždňov.

Keď som odchádzal od auta, bola ešte riadna tma, no pár metrov mi na cestu svietili pouličné lampy na okraji dediny. Ich svit sa ale pomaly strácal ako som míňal posledné domy. Ponoril som sa do temnoty a kráčal po cestičke. Všetky zmysli okrem zraku sa ihneď zbystrili. Pri nočných presunoch často zastanem a načúvam okolitým zvukom. No v to ráno som ešte ani nestihol zvyknúť na tmu, keď sa po pravej strane ozvalo cvendžanie pletiva plotu. Ako som kráčal po ceste, vyrušil som jeleňa hodujúceho v záhrade rodinného domu. Ten neváhal ani sekundu, preskočil vysoký plot a upaľoval do lesa. Keď som prechádzal cez miesto jeho úteku, všimol som si, že plot je zvalený. A na jeho okraji som v tme zbadal niečo zvláštne. Posvietil som si telefónom a hneď bolo jasné, že jeleň tu po sebe niečo nechal.

Jeleň lesný -Cervus elaphus-

Parohy som si odfotil, a pokračoval som ďalej. "Určite sa niekto poteší, keď pôjde okolo," pomyslel som si s úsmevom na tvári. Ja parohy nezbieram, majú pre mňa cenu, keď ich má jeleň na hlave. Nie som jeden z tých, ktorý preduria pol chotára kvôli pár kúskom "kostí." 

Po niekoľkých minútach som schádzal zo zvážnice, preskočil potok a po okraji lúk som stúpal do kopca. Vo vzdialenejšom rohu lúky sa pásol jeleň. Zatiaľ o mne nevedel. Fúkal chladný západný vietor a tak som sa pobral na opačnú stranu ako zvyknem sedávať, aby som jeleňa nevyplašil a pachom neprezradil svoju pozíciu. Napokon som vystúpal až na vrch lúky, kde som sa usalašil pod kríkmi. Rýchlo som sa zamaskoval a čakal som, čo sa bude diať. 

Dlho sa nič nedialo. Iba vietor fúkal o čosi silnejšie. Zhruba po hodine som spoza mňa počul zvláštne funenie. Pomedzi konáre kríkov som zbadal postavu kráčajúc pozdĺž lúky. "Zhodár," pomyslel som si. Pokračoval len pár metrov okolo mňa. Fučal ako parná lokomotíva a voľačo si stále mumlal. Keď prechádzal ďalej, do očí mi udrela jeho zvláštna chôdza. Hádzalo ho zo strany na stranu a podchvíľou zakopol o trs trávy alebo krtinec. "Ten ide priamo z krčmy," prebehlo mi mysľou. Našťastie ako náhle sa zjavil, tak sa aj stratil, niekde v diaľke za horizontom.

Na dobrú pol hodinu zase zavládol naokolo pokoj. Vietor stále silnel a mne začínala byť poriadna zima. Aby toho nebolo málo, k vetru sa pridali snehové prehánky. "Ešte 5 minút a balím to", povedal som si. Päť minút prešlo rýchlo a ja som odopínal mikrofón z foťáku. V tom som ale započul ako jelene prechádzajú cez cestu. Okamžite som nasadil mikrofón späť a "paroháči" sa už sunuli hore lúkou. V duchu som si nadával, keby som ostal sedieť nižšie, išli by priamo popred mňa. Takto som ich mal, ako sa hovorí aj s prostredím. Do oka mi padol najmä polovičný osmorák.

Jelene pomaličky prechádzali tesne poza horizont až sa pomaly stratili za kríkmi. Ja som však vedel, že za nimi pokračuje lúka ešte pár metrov a často sa tam jelene ešte chvíľku zdržia. Rýchlo som zbalil "fidlátka" a nadbehol som im. Vtedy sa tak rozsnežilo, ako hádam celú zimu nie. Potichu som prešiel poza kríky a jelene akurát zachádzali do lesa. Autofocus len márne preostroval pomedzi vločky. No jednu fotku zaostril dobre.

Je na nej krásne vidno ešte krvavú pučnicu po zhodení parohu. Keby som išiel po jeho stope spať k potoku, zrejme by som našiel aj jeho paroh. Počkal som ešte kým jelene zašli, a ako som prišiel, tak som sa aj vytratil. Cestou som míňal ešte ďalšieho zhodára. Veľmi som bol zvedavý, či si niekto už zobral parohy, ktoré som ráno našiel pri plote. No už z diaľky bolo jasné, že sa s nimi niekto už doma pochválil.

Opäť bolo za mnou pekné, aj keď studené a sychravé ráno. Konečne sa mi podarilo jelene prekabátiť. Mrzí ma len jedna vec, a to, že sa mi to podarilo až takto neskoro. No aspoň budem vedieť do budúcna, ako im prejsť cez rozum.