Polárna žiara na Slovensku

Bolo niečo po 19. hodine, keď mi zvonil telefón. Volala sestra. "Si v hore?", ozvala sa. "Nie, čo by som robil takto neskoro v hore?", odvetil som. "Ja len, že všade hlásia, že vidno polárnu žiaru a kázal si mi aby som ti to najbližšie hlásila." Poďakoval som a pozrel som si správu, ktorú mi poslala na sociálnu sieť. Mala pravdu. Z každej strany vyskakovali príspevky s krásnou červenou žiarou. Okamžite som zobral telefón a skúsil cvaknúť niečo z balkóna. No foťák na mojom telefóne nestojí za nič, a tak som o pár minút už ťahal zrkadlovku. Na severe sa ale zamračilo a ani pomedzi mraky nebolo nič červené vidieť. Vrátil som sa k telke. No stále mi niečo hlodalo v hlave.

O 5 minút už hovorím Bajke: "Hlásia polárnu žiaru, ideš?" V sekunde hodila všetko čo mala v rukách o zem a utekala sa obliekať. Pípajúca práčka oznámila koniec prania, no nik z nás si ju nevšímal a pálili sme k autu. Celý čas som rozmýšľal, kde sa dá vidieť kus oblohy bez svetelného smogu a nemusíme tam šľapať hodiny. V časovej tiesni som vybral jedno odľahlé miesto za mestom. 

Cestou nám na čelné sklo dopadali kvapky dažďa. Nevyzeralo to najideálnejšie. Na miesto sme dorazili okolo 20:00. Severnú čas oblohy zakrýval oblak. Otočil som foťák viac na východ. Nič. Po polárnej žiare ani stopy. Bajka si písala so sestrou, že sme teda nakoniec išli naháňať polárne svetielka. "Asi už je neskoro," hovorila Bajka po prečítaní správy od sestry. Oblačnosť sa presunula a ja som sa premiestnil a namieril zostavu na sever. Jeden cvak, nič. Druhý cvak, nič. Tretí cvak a vtedy som až vykríkol: "Mám ju!". 

Bajka ihneď pribehla ku mne a pozerala na displej fotoaparátu. Nad Dubňom sa mihotali jemné červené závoje. Posunul som sa ešte o kúsok ďalej, aby mi vo výhľade nezavadzali kríky. A cvakal som.

Chvíľkami ju bolo vidno aj voľným okom.

Síce to boli asi už len posledné zvyšky slnečného vetra, a nebolo to také žiarivé ako na fotkách na internete, neveril som vlastným očiam. 

Postupne slabla až sa úplne stratila a oblohu opäť zaliala oblačnosť. Ešte chvíľu sme čakal, či oblaky neodveje silný vietor, no márne.

A tak sa mi splnil ďalší sen. Fotenie polárnej žiary som si ale vždy predstavoval ináč. Niekde na severe Európy, obklopený snehovými závejmi a v -20°C mraze. To, že raz uvidím polárnu žiaru u nás doma, by som nikdy nikomu neuveril. A nebyť mojej sestry Lucky, ani by som ju veru nevidel. 

Takže, veľké ĎAKUJEM!!

V noci som sa ešte zobudil okolo 1:15, no predpoveď polárnej žiari už hlásila pokles Kp indexu "len" na 5,6 a tak som sa asi po pol hodine refreshovania všetkých stránok vrátil do postele.