Posledné sneženie

Február bol čo sa týka fotenia nie veľmi úspešný. Napriek tomu, že som v teréne trávil pomerne dosť času, výsledky sa nedostavili. Prispelo k tomu aj premenlivé počasie. Zväčša nie úplne priaznivé. Počas tohto mesiaca viackrát nasnežilo, potom sa snehová pokrývka roztopila a samozrejme medzitým všetko zamrzlo. Jeden deň blato, druhý silný vietor a napokon ľad praskajúci pri každom kroku. Po poslednom víkende je však s veľkou pravdepodobnosťou zima už na definitívnom odchode.

Ja mám však zimu veľmi rád. Krásne čisté línie zasneženej krajiny na mňa vždy pôsobili nejako upokojujúco. Biela perina aspoň na chvíľku zakryje všetky nedokonalosti a na okamih zabudnem, aký sme neporiadny národ. Jelene začínajú zhadzovať svoje parožie a tak sa lesy doslova hemžia zberačmi. Po hubách je to druhý národný šport. A to je čas, kedy sa často vydávam za srncami, ktorým naopak parôžky dorastajú do plnej krásy. A keď minulý týždeň hlásili sneženie, hneď som vedel kam budú smerovať moje kroky. 

Na každé obdobie mám už dlhé roky vytipované miesta, na ktoré sa rád vraciam. Jedno také mám aj na srnce. Je to asi jediná rovina široko ďaleko a navyše to tu vždy celkom žilo. Darilo sa tu najmä srncom, no vídaval som tu aj diviaky, líšky a zopár krát aj jelene. Od minulého roka sa to bohužiaľ aj tu zmenilo. Vyrástol tu nový posed a začali tu chodiť rôzni ľudia. Poľovníci, keď bol sneh bežkári a tak som často nezazrel ani chlp. Zvyk je železná košeľa a tak som hneď nezanevrel a dal som tomu miestu niekoľko šancí. Vždy ako naschvál, ak sa niečo ukázalo, tak vždy niekde inde. Vedel som, že sa to raz ale musí podariť. A snehová búrka bola tá pravá príležitosť.

Po práci som sa rýchlo zbalil a vydal sa na miesto. Dúfal som, že bude dobrý vietor. Keď som odparkoval auto na kraji cesty odľahlo mi. Ak je to niečo čo na tomto mieste vie pokaziť fotenie je to práve zlý smer vetra. Všetko však hralo do karát a ja som natešený kráčal na odľahlú lúku. Netrvalo dlho a už som sedel zamaskovaný. Obloha bola tmavá, ponurá. Mraky obťažkané snehom sa pomaly blížili. Po srnčej ani chýru ani slychu. Zbadal som ich, až keď som vybral termovíziu. Ešte boli ukryté v kríkoch priamo predo mnou. Bolo len otázkou času, kedy vyjdú. Ešte dôležitejšie bolo, kam budú viezť ich kroky. Sadol som si presne medzi 2 trasy, ktorými často prechádzajú na pašu. Už ostalo len dúfať. Postupne ako vychádzali, sa z diaľky približovala biela snehová stena. V kútiku duše som si predstavoval, že v tej najväčšej metelici budú akurát prechádzať okolo mňa. A nebol som ďaleko od reality.

Tri srny a dva srnce postupne vyšli z porastu na lúku. Motali sa v kruhoch s hlavami pri zemi. Pásli sa na tráve zasypanej snehom. Stále však boli príliš ďaleko. Všetko nasvedčovalo tomu, že na pastviny za mojím chrbtom ani nepôjdu a ostanú len tu. Vzduchom začali poletovať prvé vločky snehu. Vtedy sa smer srnčej skupinky zmenil a začali sa približovať. Ku mne sa však dostali až v tej najmocnejšej chumelici. Sneženie bolo tak husté, že som musel ostriť manuálne.

Tak rýchlo ako sneženie prišlo, tak aj odišlo. A spolu s ním aj snrčia skupinka. Brázdili lúku krížom krážom len ku mne ich to nejako neťahalo. Tak som si ich cvakol v modrej hodinke na horizonte.

Počkal som kým sa zotmie a pobral som sa domov. Bolo to zrejme posledné sneženie tejto zimy a tak biele maskovanie poputuje do pivnice.

A aká bola tohtoročná zima z pohľadu fotografa? Kupodivu priniesla dosť príležitostí na fotenie na snehu. Od novembra, kedy napadol prvý sneh sa podarilo odfotiť jelene, líšku a srnčiu na snehu. Podarilo sa aj zopár fotiek diviakov, no viac menej len dokumentačne. Hlavný cieľ, vydra, opäť ostal nenaplnený. Horšie to bolo s fotením krajiny. Pekných dní by som od novembra hádam zrátal na prstoch jednej ruky. Zima bola šedivá, pochmúrna no z môjho pohľadu celkom úspešná. Verím, že nasledujúce blatisté dni rýchlo pominú. Jar je totižto za dverami a s ňou prichádza aj zrod nového života.