Poslovia jari

Príchod jari je sprevádzaný mnohými zmenami. Marcové rána sú priam ohlušujúce. Po niekoľkých mesiacoch "ticha", kedy vtáctvo utíchlo, sa prírodou šíri vtáčí spev. Teploty pomaly stúpajú, na stromoch a kríkoch sa objavujú puky. Slnečné lúče postupne zohrievajú pôdu a objavujú sa prvé kvety. Prvé idú tie ružové/fialové. Jedovatý lykovec, šafrán a samozrejme poniklec. A to je pre mňa ten pravý znak, že zima už nadobro odišla.

Každý rok sa veľmi teším, ako sa budem prechádzať po vápencových skalných bralách a v tieni borovíc a bukov hľadať tie malé chlpaté kvietky. No nie vždy sa mi podarí pretaviť predstavy z hlavy do vysnívaných fotiek. Buď som na lokalitách skoro, keď sa ešte len spomedzi suchej trávy poniklece derú, alebo prídem neskoro, ako sa hovorí "s krížkom po funuse". 

Tento rok bol opäť iný. Mal som už vopred vytipovaných niekoľko miest. Počas prvého oteplenia v polovici marca ich nebolo vidno. Iba zopár malých "pionierov". Bolo veľmi sucho. Neskôr prišlo ochladenie. Dokonca opäť nasnežilo. A to sa stalo osudným aj mne. S vidinou ponikleca v snehu, čo je mimochodom môj doteraz nesplnený sen, som sa trepal počas víchrice a snežných búrok na skaliská, kde som ochorel. No a po nechcenom týždňovom oddychu som nachádzal väčšinou už len odkvitnuté pahýliky.

No pár som si ich zdokumentoval. Veď čo by to bola za jar, bez poniklecovania.