Pravá zima

Starý rok sa s nami lúčil poriadnym snežením. Rovnaký trend pokračoval aj niekoľko ďalších dní. A ja som si to užíval plnými dúškami, veď kedy zase opäť zažijeme takúto krásnu zimnú atmosféru. Pravidelne som striedal zopár miest. Cieľ boli líšky alebo diviaky v zasneženej krajine.

Ešte za tmy som sa vybral hore briežkom. Fúkal silný vietor a snežilo. Na bielom snehu bolo pod lesom vidno zopár kusov vysokej. V dolinke sa v snehu prehrabávali dva diviaky. Všetko nasvedčovalo tomu, že ani dnes sa nič nepodarí. Zver už pomaly zaťahovala a to bolo ešte len zhruba pol 7 ráno. Aj napriek skutočnostiam som pokračoval ďalej až na miesto, kade zaťahujú pravidelne diviaky. Minulý rok som tu mal šťastie aj na líšku. Počas sviatkov som tu bohužiaľ videl líšku len 2-krát. S inými miestami to bolo ešte horšie. Stále som mal však nádej, že to najlepšie ešte len príde.

Sedel som zamaskovaný na okraji brezového hája. Za tú necelú hodinu som ozaj pekne splynul s prostredím. Sneh ma zasypal, že mi bolo vidno len oči a prednú šošovku objektívu. Dlho sa nič nedialo. Silný nárazový vietor a sneh zver zahnal do úkrytov. Zvyčajne som sedával do 8:15. Kvôli zime som už viac nevydržal. Tentokrát som si ale povedal, že sa trošku premôžem. Predsa tie diviaky musia prejsť. Na okraji mladiny sa nečakane objavila srnček. Striedavo do nej zachádzal a vychádzal z nej. Akoby sa mu nechcelo opustiť závetrie. Zrazu sa zasekol a uprene pozeral do mladiny. Po niekoľkých minútach som sa začínal obávať či ozaj nezamrzol. On však len pozorne načúval. Vtom sa zrazu strhol a rozbehol cez lúku smerom ku mne. Rýchlo som zaostril a pokúšal sa v tej temnote niečo vykúzliť.

Iba prefrčal naľavo odo mňa a stratil sa v lese. "Zvláštne", pomyslel som si. Akoby ho niečo vyplašilo. Nikde som však nevidel dôvod. No ten na seba nenechal dlho čakať. O chvíľu sa pri mladine zjavila jelenica s potomkom. Na okraji lúky zastavila, skontrolovala situáciu a rezkým krokom prebehla s jelenčaťom tentokrát napravo odo mňa.

Už ostávali len diviaky a líška. Už už som to išiel zbaliť, keď zvyčajná trojica prechádzala cez mladinu. Znehybnel som. V hlave mi šlo len jedno. "Kadiaľ pôjdu dnes?" Zakaždým keď som tu sedel, diviaky vychádzali z mladiny rovnakým chodníčkom, no vždy mierili cez lúku iným smerom. A ja som sa snažil v tom nájsť nejaký vzorec. Ani tentokrát však neprešli až ku mne a zatočili smerom do rúbaní. Vtedy som už bol poriadne premrznutý a tak som sa to rozhodol zabaliť.

Napriek tomu, že líška ani diviaky sa nepodarili, ráno mi spríjemnila jelenička, ktorá nádherne dotvárala mrazivú zimnú atmosféru. Dúfam, že oteplenie v najbližšie dni úplne neroztopí sneh a zima sa nám o slovo ešte prihlási.