Prekvapený

Niekedy mám pocit, že čím viac energie vložím do fotenia, tým menej sa darí. Chodím denne, ráno, večer a domov odchádzam bez fotky, ba často aj bez akéhokoľvek pozorovania. A niekedy si stačí len tak náhodne sadnúť na okraj lúky a zver príde až k vám, no nie tá, na ktorú čakáte. Tak som si proste len povedal, že idem von a užijem si to. A kde inde som si mal ísť vyvetrať hlavu v týchto horúčavách ako k vode. 

Z domu som sa ale vymotal dáko neskoro. Do západu slnka síce ostávalo niečo vyše hodiny, no až na mieste som si uvedomil, že na tu je už "tma" o pol hodinu skôr ako inde. Pridal som teda trošku do kroku. Ani som nejako nedúfal, že sa niečo podarí. Išiel som len tak, na slepo sadnúť k vode, kde je trošku chladnejšie ako v panelákovom byte. 

Kým som prišiel k vode, ostávala mi len nejaká štvrť-hodinka, kým sa slnko schová za stromy a najmä kopec na západe. No nevedel som ani kam sadnúť. Toto miesto poznám dôverne, no nikdy som tu nesedel, vždy som len tade prechádzal. A keďže moje obľúbené miesto pri rieke sa mi už dáko zunovalo, tak som chcel pozrieť niečo nové. Prechádzal som po brehu a rozmýšľal kde si sadnem. Najväčší problém tohto miesta je, že sa nie je kam ukryť. Najbližšie stromy sú od vody ďaleko, tráva na kamenistom brehu zase nízka. Navyše je najlepší výhľad z ohybu rieky, no to znamená, že na jednej strane to bude super pohľad, ale na druhú stranu by som sa musel otočiť o 120° aby som to zachytil, čo je príliš veľa na nepozorovaný pohyb, zhora ma budú vtáky vidieť,..... Našťastie ma trošku tlačil čas a zapadajúce slnko a tak som uťal všetky katastrofické scenáre a len tak som si sadol do porastu mäty, ktorý ma aspoň z časti kryl. Hodil som cez seba maskovačku a oprel som sa o ruksak.

V ušiach som mal od rána zaľahnuté a poriadne mi hučalo v hlave. V spojení so zurčiacou vodou to bola ozaj paráda. Našťastie mi vysoké tóny až tak nevadili. No keď kdesi v diaľke hučalo auto alebo letelo lietadlo, musel som si až zakryť uši. Ponad mňa preletelo zopár kormoránov, sem tam nejaká čajka a zopárkrát preletel aj rybárik. Všetko ale ďaleko alebo vysoko. Po pol hodine, keď už slnko zapadlo za kopec som zbadal v malej zátoke, asi pol kilometra odo mňa oranžovú machuľu. Otočil som tým smerom a digitálnym zoomom som si miesto priblížil. Srna prechádzala po brehu a krásne sa odrážala v pokojnej vode. "Škoda, že neprišla bližšie," hovoril som si. O pár sekúnd sa už aj ona stratila v brehovom poraste. 

Celý čas som ale pozeral do zátoky, oproti ktorej som sedel. Bola rovnako pekná, pre zver možno ešte lepšia. Lemovaná hustým porastom vŕb ukrývala kalisko, príjemné hlavne v týchto horúčavách. Dúfal som, že tu niečo bude prechádzať cez brod. No pokukoval som aj po kameňoch vo vode. V duchu som si predstavoval ako si tam sadne volavka, kormorán, nedajbože čierny bocian. Zo snov ma ale náhle prebral pohyb v zátoke. Inštinktívne som už otáčal foťák na statíve, nevediac čo sa bude diať. 

Myslel som si, že sa mi len sníva. Neveril som vlastným očiam. Ponad porast mäty a kvitnúce netýkavky sa mihli parohy. Srdce sa mi rozbúšilo. Ani neviem ako, a jeleň už stál na okraji vody a pozeral priamo na mňa. Zbadal pohyb foťáku. Rýchlo som zaostril a fotil. Vedel som, že to nebude trvať dlho. Nebol som dobre ukrytý. 

Napočudovanie sa ale tento krásny raritný 12-nástorák zdržal celkom dlho. Premeriaval si ma pohľadom, až kým neusúdil, že sa mu nepáčim a bude lepšie, keď sa stratí v húštine za sebou. "Žeby som v sebe znova objavil stratený šiesty zmysel?", pomyslel som si v duchu. Keby som si sadol o pár metrov ďalej, alebo brodil rieku ako som prvoplánovo chcel, nič z toho by sa nestalo. Kým som si však neprezrel fotky na displeji, neveril som čo sa to práve udialo. Vymodlil som si to vari? Ktovie, možno len náhoda, možno intuícia a možno som len bol v správny čas na správnom mieste.

Po spackanej srnčej ruji to bola "hojivá mastička" na moje rozdupané ego. Ešte dlho po tom ako jeleň opustil scénu, som si dookola prezeral fotky a usmieval sa ako malé dieťa. No už som začal spriadať plány, ako si tu sadnem nabudúce, kde byť lepšie zamaskovaný, ako sa dostať nižšie k hladine...Ani som nevedel, kedy sa tak zošerilo. V tom ma z "oblakov" zniesol naspäť na zem pohyb vo vode. Hneď som vedel, že je to vydra. Už mnohokrát som ju v týchto končinách videl. Iba raz sa mi ju podarilo lepšie odfotiť. Teraz som si spravil len dokumentačnú fotku.

Po chvíľke sa aj ona stratila vo vlnách rieky a ja som sa tiež pobral k autu. Krásny večer.