Prízraky z hmly

Táto ruja bola opäť raz iná. Počasie úplne neprialo. Úvod bol nadmieru teplý. Ani si nepamätám, že by som chodil na jelene ráno len v mikine. Horúce dni vystriedali zrážky a neskôr prišiel vietor. Úplne tomu nepomáhala ani dobrá úroda bukvíc, keď množstvo zveri ani nevyšlo z lesa. A samozrejme každoročná klasika, veľa divákov na tak málo jeleňov. No aj napriek všetkým úskaliam sa párkrát niečo aj podarilo nafotiť a natočiť.

Keď sa mi jedno ráno vďaka hmle podarilo obísť ručiace jelene s jelenicami na lúke, už som myslel, že mám vyhraté. Všetko klapalo ako hodinky. Dokonca aj hmlu som nechal za sebou a na mieste kde som čakal bolo jasno. Už ostávalo len čakať na ich návrat do úkrytov. Dokonalosť začínajúceho dňa dotvárala sova lesná krúžiaca nad lúkou. Neskôr si sadla na strom, pod ktorým som sedel. Jesenná idylka. No také netrvajú večne.

Postupom času sa z údolia vytiahla hmla až ku mne. No nebola to žiadna katastrofa, fotil som už aj vo väčšom mlieku. Neskôr ale utíchlo aj jelenie ručanie. Znova sa ozvalo až na ich ležoviskách. Usúdil som teda, že už nemá význam ďalej čakať. Zbalil som sa a pomaly som sa vracal k autu. Tu sa zrazu v lese nado mnou ozval jeleň. A ja som sa už takmer od auta vrátil späť do lesa. Opatrne som si vybral už zbalený fotoaparát z ruksaku a pomalým krokom som sa štveral do kopca. Jeleň stále ručal, no stále bol ďaleko. Pridal som do kroku. Prešiel som až na kraj lesa a po jeleňovi ostal len smrad. Nechápal som kde zmizol, no podľa vetra som usúdil, že vyšiel opäť na lúku. Tam bola ale hmla taká hustá, že by sa dala krájať nožom. Nebolo poriadne vidno ani na pár metrov. A tak som vypol zrak a išiel som za zvukmi.

Hustá hmla má niekedy aj svoje výhody. Keď nevidíte zver, ani zver nemôže vidieť vás. Podstatným predpokladom je ale dobrý vietor. A tu platí nepriama úmera. Ak vy cítite zviera, nemôže zviera cítiť vás. V túto chvíľu všetko do seba zapadlo a netrvalo dlho kým som sa k skupinke priblížil. Zjavili sa predo mnou doslova ako prízraky. Scenéria bola dynamická. V momente, keď som sa k nim priblížil, bolo pochmúrne, tmavo. Jeleň však krásne ručal a tak som si spravil aspoň jesennú "náladovku".

Neskôr slnko presvitlo a nasvietilo scenériu, už takmer premárneného rána. Aj skupinka sa preskupovala. Najprv sa jeleň držal uprostred stáda a obháňal si svoje družky. Neskôr sa on neho jelenice oddelili, on si na lúke vyhrabal parohami svoju jamku a následne si do nej ľahol. Po chvíľke mu hlava klesla a zadriemal.

A v samotnom závere sa jelenice presunuli do lesa. O to väčšie prekvapenie muselo byť pre jeleňa, keď sa po pár minútach prebral, a jelenice už boli fuč. S pár minútovým oneskorením sa za nimi vydal napokon aj on. Cestou mi venoval pohľad a pobral sa do šera lesa.

Netreba hádzať flintu do žita hneď po úvodnom neúspechu. Treba sa otriasť a prispôsobiť danej situácii ako najlepšie viete a vyťažiť z nej maximum. Netreba ale zabúdať na to, že zver netreba zbytočne rušiť. Sme tam len na návšteve a pozorovať zver, akoby sme tam ani neboli, je tou najväčšou odmenou.