Proti prúdu udalostí

Ráno som vstal a už som vedel, že niečo nebude dobre. Dvakrát som sa musel vracať. Raz po baterku, raz po druhý objektív. Na miesto som našťastie dorazil v poriadku, no to bolo v ten deň asi jediná vec, ktorá prebehla bez problémov. Plán bol ísť k vode, kde som nebol poriadne dlho. A tak to aj dopadlo. No ale pekne od začiatku. 

Zbalil som si všetky maskovačky čo v aute mám a vydal som sa na krátky presun. Bolo krásne chladné ráno. Na oblohe zopár oblakov, ktoré sa farbili do ružova. Okolo vody krásny jemný opar. K vode som musel prejsť cez lúku a malý lesík, a tu nastal ďalší drobný problém. Tráva vysoká doslova po krk bola totálne mokrá. V duchu som si hovoril, že to dáko prežijem, veď k vode to je len pár stoviek metrov. A tak som sa celý mokrý predieral hustou vegetáciou. Keď som konečne dorazil k brehu, čakalo ma ďalšie nemilé prekvapenie. Výhľad z môjho miesta bol tak zarastený, že doslova nebolo vidno hladinu rieky. "A teraz čo?", hovoril som si v duchu. 

Pomaly sa brieždilo a ja som totálne mokrý dumal, ako zvrátim toto fiasko. Rozhodol som sa teda prejsť o pár metrov nižšie. Po pár metroch som to ale vzdal, na brehu to nemalo nikde význam. A tak som si povedal, že si zbehnem do auta po paličky a skúsim prebrodiť rieku. Na tom mieste nemá čo brániť vo výhľade, aj keď je vegetácia najhustejšia. A tu nastal ďalší z mnoha problémov. Vysoká tráva, cez ktorú som prechádzal nebola len mokrá. Pri každom pohybe sa z každého stebla uvoľnila hrča peľu. A aj napriek tomu, že som s tým nikdy nemal nejaké veľké problémy, začal som kýchať. "Už len to mi tu chýbalo," hovoril som si. 

Konečne som sa predral až k autu, zobral paličky a už ma čakal "len" prechod cez rieku. O pár minút som už stál po kolená vo vode a pozeral na druhú stranu "perejí". Nemohol som váhať. Tlačil ma čas. Zhruba v polovici som zistil, že čižma na pravej nohe prepúšťa vodu. Vtedy som už mal celkom nervy. Doľahla na mňa ťarcha posledných dni a najmä tohto rána. Mal som sto chutí to otočiť a vrátiť sa domov. Chvalabohu to ale nie je v mojej povahe a tak som to dobojoval až na druhú stranu. Z maskovačiek a paličiek som si postavil provizórny kryt. Rozložil som statív, nasadil foťák a oprel som sa o skalu. 

Spev vtákov a zurčanie vody ma upokojilo. Niekde za mojím chrbtom bolo počuť pískanie vydry, no cez brod sa jej nechcelo. Na opačnej strane poletoval rybárik a z oparu trčali len vrcholky stromov. Ak by som nebol celý mokrý, v čižme by mi nečvachtalo a každú chvíľu by som nekýchal, bola by to idylka. A vlastne koniec koncov, aj napriek všetkému to bolo krásne ráno. Už chýbala len nejaká volavka, kvôli ktorej som sem prišiel. V neďalekej zátoke by jej to veľmi pristalo. 

No okrem kačíc v diaľke tu akoby nič nebolo. Ticho prerušilo až praskanie konárov. Myslel som si, že to len bobor "spílil" nejaký strom na raňajky. Cez špliechajúcu vodu nebolo ale nič viac počuť. Dlhšie sa nič nedialo. Z letargie ma prebral pohyb na ľavej strane. Tmavá silueta sa vynorila spoza vrbovej húštiny a zastala na okraji rieky. Ani som nedýchal. Jelenica. Stála odo mňa len pár metrov. Nevedela o mne. Vietor som mal dobrý. Sústredene pozerala na druhý breh odkiaľ som prišiel. Keď sa uistila, že jej nehrozí žiadne nebezpečenstvo, vydala sa na prechod naprieč riekou. Jej krok bol istý, ani raz sa nešmykla (na rozdiel odo mňa). Na fotenie bola stále príliš blízko. Pomaly, rozvážne kráčala cez rozčerené kaskády. V polovici brodu zastala a pozrela mojím smerom. Zvedavo si ma premerala. Nehýbal som sa, nechcel som ju vyplašiť a narušiť to pokojné ráno. 

Jelenica ale pokojne pokračovala ďalej až na druhý breh, kde sa stratila v rákosí. "Ešte šťastie, že nešiel jeleň", hovoril som si. "Toho by som do záberu určite nenapratal". Aj pri tomto zábere by som dal jelenici viac priestoru, no v prírode to nie je vždy ideálne. Pri detailnejšom prehliadaní som si všimol, že jelenica má zvláštne ľavé oko. Podobných záberov som videl za poslednú dobu na internete viac. Nedopátral som sa čo by mohlo byť pôvodom jeho zväčšenia. Jelenica ale aj napriek tomuto hendikepu vyzerala v dobrej kondícii.

Za 10 minút sa spoza kopcov začalo predierať slnko. Svetlo dopadajúce na hladinu pokrytú jemným oparom vytváralo krásne lúče. A po vodnom vtáctve ani chýru ani slychu. Ešte chvíľku som počkal. Potom som vymenil objektívy a začalo druhé dejstvo. Teda taký bol plán. No teplota už vystúpala spolu zo slnkom a hmyz sa pomaly prebúdzal. Do toho slabý vetrík a s makro zábermi som sa mohol rozlúčiť. Vtedy som si povedal, že nejdem tlačiť na pílu. Zbalil som sa, prebrodil rieku a zamieril som k autu. A aby toho nebolo málo, keď som všetko vyložil a prezul sa, stúpil som čistou topánkou do bahna na okraji cesty. Už som sa ani nerozčuľoval. Iba som sadol do auta a tešil sa na teplú sprchu.

Fotenie zvierat nie je idylka a často je to boj. Boj so svetlom, vetrom, terénom, vegetáciou, ľudmi, zlými rozhodnutiami, nepriaznivými poveternostnými podmienkami,... Ten boj ale netreba nikdy vzdávať. Aby to stálo za to, je potrebné sa popasovať sa so všetkými úskaliami, ktoré si na nás svet pripravil a výsledok sa skôr či neskôr dostaví.

#jelen #reddeer #wildlifephotography #naturephotography #slovakia #priroda #voda #divocina #fotografprirody #wildslovakia #cervuselaphus #naturelovers #forestlife #animalphotography #wildanimals #wildnaturesk