Prvé dotyky zimy

Kto by to bol býval povedal, že koncom novembra nám príroda pripraví takú krásnu zimnú atmosféru. Spočiatku som bol aj ja skeptický, no keď som sa ráno zobudil, a celý deň snežilo, ihneď sa mi vyčaril úsmev na tvári. Aj napriek tomu, že má 37 rokov, so snehu sa teším, akoby som ho videl prvýkrát. Zasnežená krajina má pre mňa akúsi magickú atmosféru a tak sa snažím využiť každú príležitosť si ju užiť čo najviac. Za posledné roky už aj tu na severe snehová pokrývka počas zimy nebýva úplný štandard, ba skôr opak je pravdou. Dokonca aj Pali sa hneď ozval a na víkend sme si naplánovali spoločný fotolov. Bola však len streda a do víkendu bolo ešte ďaleko. No keďže fotenie nie je len o náhode, ale aj o pozorovaniach, vybral som sa hneď v ten deň na rýchlu prechádzku.

Netrvalo dlho a už po pár kilometroch jazdy autom som zbadal prvých zástupcov tunajšej fauny. Malá črieda jeleníc a mladých jeleňov už bola na lúke. Môj cieľ bol ale ešte o kúsok ďalej. Do cieľa som dorazil zhruba 45 minút pred západom slnka. Plán bol len sadnúť na okraj lesa, a zistiť či sa na lúke pod ním čosi objaví. Plán sa však čoskoro zmenil.

Prešiel som cez kríky na menšiu lúčku, kde sa pásla srna. Bohužiaľ som sa ponáhľal pod les a tak o mne vedela skôr, ako ja o nej a vysokými skokmi sa stratila v húštine. Pokračoval som cez menšiu lúčku až do lesa. Už stačilo len preskočiť potok, vyjsť briežok a bol som na mieste. Tam ma ale čakalo prekvapenie. Jelene už boli na lúke a vyhrabávali potravu spod čerstvo napadaného mokrého snehu. Vtedy som sa rozhodol, že sa k nim priblížim. Vošiel som opäť do lesa a krytý hustou vegetáciou som sa priblížil zhruba na 150 metrov. Bližšie som sa nedostal. Musel by som obchádzať popadané stromy a húštiny veľkým oblúkom a riskoval by som odhalenie. Ostal som teda na okraji lesa, kde som si urobil zopár videí. Na lúke bolo zhruba 20 jeleňov, rôznej vekovej kategórie. Od mladých špicerov až po krásneho 14-toráka. Niektoré mladšie kusy sa pretláčali na zasneženej planine, iné hrabali raticami v snehu. Počkal som až do tmy a tak ako som prišiel, som aj odišiel. Zver o mne nevedela a ja som mal cenné informácie. Ostávalo len dúfať, že nás tam bude zver čakať aj v sobotu ráno.

V sobotu nastal deň D a Pali ma už o 5 čakal pred panelákom. Po piatkovej kapustnici s bývalými kolegami som bol nevyspatý, no veľmi som sa tešil na výjazd, veď s Palim šanca na blízke stretnutia výrazne stúpa. Bola poriadna zima a ešte poriadnejšia hmla. A keďže bol Pali nedočkavý, v teréne bol aj v piatok a tak mi hneď zvestoval zážitky z predošlého dňa. Ani mi však nestihol povedať všetko a už sme boli na mieste.

Tma ako v rohu, hustá hmla s viditeľnosťou pár desiatok metrov a zmrznutý sneh nám na nálade rozhodne nepridával. Môj plán bol opäť prejsť lesom a dostať sa na miesto, kde som pred pár dňami pozoroval jelene a počkať si na ne, keď sa budú vracať z paše. No po pár metroch pochodu v lese sme museli zmeniť plány. Zmrznutý sneh prašťal pod nohami, že nás muselo byť počuť do susedného chotára a tak sme vyšli na lúku. Termovíziou som kontroloval okolie. Postupne sme sa približovali na miesto, no široko ďaleko nič. Iba jeden zajac si pohopkával po lúke a pred nami sa pásol jeden kus vysokej. Ten sa ale po chvíľke vzdialil a my sme mohli pokračovať. Nájsť v tej tme a hmle vhodné miesto na zamaskovanie bol ale oriešok a tak nám chvíľku trvalo, kým sme si sadli. 

Dlho sa však nič nedialo. Dokonca ani na termovízii nebolo nikde nič vidno a tak krátko po 7 sme sa rozhodli, že prejdeme na opačnú stranu kopca, kde Pali videl v piatok líšku. Už bolo poriadne vidno, no hmla vôbec neustupovala. Zbalili sme sa a postupovali sme krajom lesa. Každých pár metrov som kontroloval termovíziou okolie, keď po pár desiatkach metrov sa mi na displeji rozsvietili v diaľke 3 kusy vysokej. V hustej hmle nás nevideli a tak sme rýchlo zašli do lesa, kde sme sa zamaskovali a čakali čo sa bude diať. Jelene sa pásli a postupne sa približovali k lesu. A akoby zázrakom, aj hmla sa začínala rozpúšťať. Všetko sa v priebehu pár minút otočilo o 180° a beznádej sa postupne zmenila na čarovné ráno.

Ako prvému sa zažiadalo ukryť v lese mocnému 14-torákovi. 

Ani vo sne nám však nenapadlo, že pôjde okolo nás tak na 10 metrov, od Paliho hádam 5. Pohľad na Paliho vytreštené oči, keď jeleň prechádzal vedľa neho a metal mohutnou korunou sneh zo zmrznutých konárov, stál opäť za to.

Druhý v poradí sa "pripásol" mladší 10-torák. Ten pri nás strávil najviac času, bez mála hodinu. Väčšinu času sa ale len pásol s hlavou sklonenou k zemi. Iba párkrát skontroloval okolie a pokračoval v hľadaní potravy. 

Niekoľkokrát počas tej hodiny som si myslel, že nás S Palim prekukol, keď sa uprene zadíval našim smerom. Všetky jeho pokusy sme ale úspešne "odrazili" a na záver k nám prišiel ešte jeden 14-torák. 

Ten si pre zmenu prišiel pozrieť zblízka mňa.

Na vzdialenosť, keď sa do hľadáčika nezmestí ani hlava sa mu však čosi nepáčilo, a tak upravil smer a spolu 10-torákom a ešte jedným mladým 12-torákom zašli do lesa na mieste, kde sme ich ráno prvýkrát čakali.

Napokon sme sa po takmer hodine a pol vybrali na druhú stranu kopca, kde sme si dali horúci čaj a zahnali hlad. Zver bola aktívna aj tam. Popred nás prebehli v priebehu 15 minút dve srny, na druhej strane doliny prechádzali dve čriedy jeleníc a v lese oproti štekala líška. Šťastie sme si ale už vyplytvali a tak ani nasledovný pokus o plazenie sa k líške nepriniesol ovocie. Aj napriek tomu, sme si fotenie s Palim užili do sýtosti a spokojne sme sa vrátili k svojim polovičkám domov.

Opäť sa ukázalo, ako je dôležité poznať zvyky zvierat vo svojom okolí. No ešte dôležitejšie je byť pripravený improvizovať, keď sa situácia zmení a hlavne sa nevzdávať, aj napriek tomu, že začiatok niekedy býva takmer beznádejný.