"Púštny" zajac

Marec sa skončil a keď sa pozerám na bilanciu fotiek, nie je to veru žiadna sláva. Príroda ožíva a tak som v teréne každú možnú chvíľu. Po 2 týždňoch v posteli a následných nezdaroch sa toho ozaj moc nepodarilo zdokumentovať. Bohužiaľ ani počasie neprialo. V posledných dňoch sa dokonca nad Slovensko dostal piesok so Sahary a s ním aj silný vietor, ktorý na mnohých miestach vyvracal a lámal stromy.

Ani predošlé neúspechy, ani vyčíňanie počasia ma však neodradili od rannej vychádzky. Išiel som pozrieť jedno moje obľúbené miesto, kde som toho už mnoho zažil. Po minulé roky však bolo obohnané elektrickým ohradníkom a pásli sa tu kravy. Išlo teda viac o kontrolu lokality ako o ozajstný fotolov. No ako to tak býva, niekedy aj motyka vystrelí. 

Po príchode na lokalitu ma potešilo, že lúku neobkolesujú koly, na ktorých býva zavesený elektrický vodič. Prešiel som kúsok pozdĺž okraja kríkov a vnoril som sa na staré dobré miesto. Keďže som úplne neodhadol budík, už sa pomaly rozvidnievalo. Rýchlo som teda vyberal techniku, keď v tom sa spoza horizontu predo mnou vynorila líška. A tak som s nerozloženým statívom v rukách a foťákom v ruksaku len pozoroval ako prešla na druhú stranu. Bol som na seba trošku naštvaný, ak by som vstal o 15 minút skôr, už som mohol mať obstojný záber. "Nevadí, ráno ešte nekončí", hovoril som si v duchu. Prach zo Sahary však zatienil oblohu a slnečné svetlo aj po východe slnka bolo akési zvláštne. K tomu sa pridala nízka oblačnosť. Nič to však nemenilo na krásnom speve drozdov a mnohých iných spevavcov. Tieto rána sú priam ohlušujúce. Vtom sa zrazu spoza kopčeka vynorili uši. Hneď som vedel, že je to zajac. Už stačilo len počkať, kým príde bližšie. Spočiatku sa mu moc nechcelo  pochutnával si na čerstvej, rosou zmáčanej tráve. Až po mučivých minútach sa odvážil bližšie. No ako naschvál, priskackal tak nešťastne, že som tak do strany nevedel natočiť objektív. Nechcel som ho vyplašiť a tak som dúfal, že sa presunie do môjho zorného uhla. No zrejme sa mu na tom mieste páčilo a nepohol sa ani o centimeter. A keď nejde Mohamed k hore, musí ísť hora k Mohamedovi.

Chytil som statív s technikou a po kúskoch som ho pomaličky posúval dopredu, až som sa dostal za hranu trniek, v ktorých som bol ukrytý. Každú chvíľu som kontroloval ušiaka aj okolie. Potom som si kľakol do trávy a mohlo sa fotiť. 

Zajkovi to vôbec nevadilo a tak sa mi podarilo spraviť aj zopár dokumentačných videí. Napokon však prišiel predpovedaný silný vietor a so sklopenými ušami zatiahol zajac do úkrytu.

Stretnutia s týmto lúčnym obyvateľom sú u nás veľmi vzácne a jeho fotky v mojej galérii by som vedel spočítať hádam na prstoch jednej ruky a preto sa tomuto stretnutiu obzvlášť teším. Dúfam, že sa mu bude dariť a naše cesty sa ešte skrížia, možno v lepšom svetle a v krajšom prostredí.