Raketa

Začiatkom augusta sa vydávam takmer výhradne pozorovať srnce. V tomto období vrcholí ich ruja a tak o zaujímavé momenty nie je núdza. Opäť raz sa pridal na fotenie aj Pali, čo bola známka, že sa niečo bude diať. 

Na miesto sme sa vydali pomerne skoro. Lokalita je špecifická. Človek tu musí prísť dosť skoro aby nevyrušil zver keď už je vonku. A tak sme sa v ostrom svetle presúvali od auta k lúke. Na neďalekom poli akurát balíkovali slamu a po poli sa preháňali traktory. My sme pokračovali ďalej až sme prišli k lúke s vysokou trávou. Celý rok som sa spoliehal práve na toto miesto, no už druhým rokom ostáva lúka nepokosená a v tráve, ktorá mi je vyše pásu sa toho moc nedá odfotiť. 

Pokračovali sme ďalej po okraji lúky, keď ma zrazu Pali upozornil na srnca v poraste. Mávnutím ruky som mu ukázal, nech sa skryje a skúsim ho privábiť. Ani sme si poriadne nestihli čupnúť, srnec už vychádzal z trávy. Bol to známy srnec so svetlým parožím, ktorého som tu vídaval často. Skúsil som písknuť. Srnec akoby unavený pozrel našim smerom a pomaličky postupoval k nám. V ten deň ale poriadne fúkal vietor. Jemu sa asi niečo nezdalo a tak len pokojne prešiel naspäť do tráv, kde sa nám stratil z dohľadu. Slnko bolo ešte poriadne vysoko a svetlo strašne ostré, tak sa podarila len dokumentačná fotka.

Pokračovali sme ďalej a vymýšľali taktiku. Ako čo najtichšie prísť a kde si sadnúť. Rozhodli sme sa prejsť po okraji tráv čo najbližšie. Náš postup kryl silný vietor a tak ani šušťanie v tráve nebolo počuť. No ani to nám úplne nepomohlo. Už sme boli takmer na mieste, keď tu zrazu z kríkov vybehla na lúku jelenica. Vysokú som tu videl ozaj len zopár krát a tak som bol trošku prekvapený. No to čo nasledovalo som nečakal ešte viac.

O pár metrov ďalej sa zdvihol srnec a upaľoval za jelenicou. Vtedy som si myslel, že sme si to všetko poplašili a môžeme ísť domov. Srnec sa ale na horizonte zastavil. Zrejme si myslel, že jelenica je jeho družka na úteku alebo sok. Keď však zistil, že to nie je ani jedna alternatíva, otočil sa a veľkými skokmi sa rútil smerom k nám. Letel doslova ako raketa.

Zastal až na okraji kríkov. Tam sa poobzeral, skontroloval okolie a vnoril sa do húštiny. Rýchlo sme sa zamaskovali a čakali čo sa bude diať. Netrvalo dlho a srnec so srnou boli vonku na lúke a už motali kruhy lásky. Raz na lúke, raz v kríkoch, raz za horizontom. Bohužiaľ ďalej ako by sme potrebovali.

Zo západu sa prihnala oblačnosť a zakryla slnko. Dokonca som myslel, že zmokneme, keď na radaroch svietila červená farba. Ostali sme však sedieť. Svetla ubúdalo a ISO na foťákoch išlo poriadne hore. Pomaly sme to už chceli zabaliť. A práve vtedy sa začali diať veci. Spoza nás bolo počuť kroky. Obzrel som sa za seba aby som zistil, čo sa k nám blíži. A v tom sa z kríkov pred nami rozbehol srnec. To som si však všimol až neskoro, keď bol na našej úrovni. Potom nastala zbesilá naháňačka. Vo vysokej tráve sa naháňali dva srnce. Náš srnec si však nenechal narúčať svoje teritórium a tak išiel zahnať sokov v láske. A tak sa po lúke naháňali 3 srnce. Sprava doľava, z hora dole. Neskutočné divadlo. S Palim sme na seba len gúlili oči. Neskôr sa medzi srnce priplietla srna, čo vzbudilo ešte väčšie vášne a dokonca bola aj bitka, čo sa nepodarí vidieť každý rok. Bola už však riadna tma na fotenie takej akcie a tak sme sa zväčša len pozerali. 

Náš srnec rakeťák si svoje územie obhájil a následne sa so srnkou niekoľko krát spáril. A keď už bola tma ako v rohu a srnčí párik sa vzdialil, zbalili sme sa aj my. A tak sa zas raz potvrdilo, že keď ide Pali, bude sa na čo pozerať.