Ranný bežec

Každú jar sa teším na príchod novej generácie zvierat. Rôzne druhy vtáctva, jelenčatá, líščatá...No z nejakého dôvodu sa asi najviac teším na malé pásikavé prasiatka. A tak som sa vybral práve na miesto, kde diviačice prechádzali posledné mesiace pravidelne.

Ráno bolo poriadne chladné. Teplota ledva nad nulou ma počas presunu k brezovému hájiku prebrala. Na lúkach sa pásli jelenice. Našťastie sa mi podarilo prejsť okolo nich nepozorovane a sadol som si medzi brezy. Od poslednej návštevy ale podrástla tráva, ktorá mi teraz zakrývala výhľad. Musel som teda improvizovať. Potreboval som byť o 20cm vyššie. Rýchlo som sa poobzeral okolo seba. Nič okrem starého práchnivého kmeňa som nenašiel a tak som si naň sadol. Lepšie ako nič. Chvíľku trvalo, kým som na ňom našiel stabilnú pozíciu a už ostávalo len čakať príchod diviakov.

Postupne sa rozvidnelo a diviaky nikde. Od zimy snáď nebolo ráno, kedy v týchto miestach neprechádzali diviaky. Raz z mladiny, inokedy priamo z bukovej hory. Raz ešte po tme, inokedy zas po svetle. Vždy keď som tu bol tak som ich videl aspoň prechádzať. A teraz nič. Iba jelenice sa postupne približovali. Bohužiaľ je toto miesto nie úplne vhodné na niečo väčšie ako je diviak. A tak som nechal jelenice len prejsť popred mňa. 

Trošku sklamaný som sa chystal už to zabaliť. No povedal som si, že ešte 10 minút počkám. Ani som si to v duchu nestihol celé dopovedať a zľava sa vyrútil zajac. Bol však veľmi blízko. Kvôli tráve predo mnou som mu ledva videl len uši. Ostávalo mi len čakať, že prejde popred mňa, kde je výhľad lepší. No ušiakovi sa akosi nechcelo. Stále sa motal dokolečka na mieste, kde som naňho poriadne nevidel. Užíval si čerstvú trávu a chrúmal jedno steblo za druhým. A keď už zjedol tie najväčšie rozbehol sa popred mňa. Mal som čo robiť aby som ho udržal v hľadáčiku.

Po pár fotkách sa mi stratil z dohľadu. A tak som si namiesto diviakov odniesol fotku zajaca. Nehodlal som sa ale vzdať. O tom ale až v ďalšom príbehu.