Rohatý skalolezec

Keď sme sa koncom jari s Bajkou rozhodli opäť vyraziť do sveta, ani som netušil ako to všetko dopadne. Voľba padla opäť na Slovinsko, ktoré nám pred pár rokmi učarovalo. Krajina je veľká ako tretina Slovenska, no viac mi pripomína Island. A to tým, že na každom kroku je niečo zaujímavé. Tisíce vodopádov, tiesňav, rôzne rokliny, jaskyne a kam sa oko pozrie, gýčové kostolíky so zasneženými hrebeňmi v pozadí. Sú snáď na každom druhom kopčeku. Pred siedmimi rokmi sme si najväčšie highlighty už prešli a tak som tentokrát vymyslel iný plán. Hlavné atrakcie sme tento rok vymenili za túry do Julských Álp. A tak sa začal sen o kozorožcoch.

Už dlhé roky som sledoval na sociálnych sieťach fotky kozorožcov na hrebeňoch Álp či Dolomitov. Krásne portréty rohatých skalolezcov až po jemné siluety na horských hrebeňoch pri západe či východe slnka. A tak som si povedal, že to skúsim aj ja. Nasledovali dlhé dni kým som zistil, kde by sa dal v Slovinsku nájsť, tento pre mňa exotický druh.

Na dovolenku sme sa s Bajkou obaja veľmi tešili. Už poriadne dlho sme nikde spolu neboli. Ako sa však deň odjazdu blížil, pribúdali aj menej povzbudivé správy. Predpoveď počasia na dni, ktoré sme mali stráviť na horách vôbec nebola dobrá. Dážď a búrky. To v spojení s vysokohorským prostredím neveští nikdy nič dobrého. Ubytovanie už bolo však zajednané a tak nám nič iné neostávalo, len vyraziť.

Doslova deň pred odjazdom vyzerala predpoveď úplne zle a tak som si pre istotu pripravil aj náhradný plán na západnú časť krajiny, kde malo byť krajšie. No v kútiku duše som dúfal, že to vyjde. Cesta prebehla bez väčších problémov. Okrem jedného zdržania na dialnici v Rakúsku sme sa do cieľa dostali hladko. Čím viac sme boli k horám bližšie, bolo zjavné, že predpoveď sa nemýlila. Cesta do dediny s naším ubytovaním bola mokrá a parilo sa z nej. Nedávno muselo poriadne spŕchnuť. Aj napriek tomu, že svietilo slnko, bolo jasné, že tu sa počasie riadi vlastnými zákonmi. Dôkazom bola aj búrka len pár minút po našom príchode. Našťastie tak rýchlo ako prišla, tak a odišla a my sme vyrazili na prieskum po okolí jazera Bohinj, pri ktorom sme boli ubytovaní.

Po návrate z krátkej prechádzky sme sa začali chystať na ďalší deň. V pláne boli práve kozorožce. Predpoveď ale hlásila búrky a tak sme vysokohorskú túru odložili o jeden deň. "A možno sme aj spravili dobre", hovoril som Bajke, keď sme sa vracali z výletu v totálnom úpeku. Ráno síce bolo zamračené nízkou oblačnosťou, no neskôr sa vyčasilo a slnko začalo prikladať do kotla. Po návrate sme sa išli schladiť do priezračných vôd jazera. Bajka trošku šomrala. Nebolo až také teplé. K tomu nám fúkal celkom silný vietor. Aj napriek tomu sme si zaplávali. Keď sa začalo k večeru opäť zmrákať, pobrali sme sa na ubytovanie. Spísali sme si zoznam čo treba dokúpiť pred nastávajúcim dňom D, túrou za kozorožcami. 

Bola nedeľa. A my sme sa s kľudom Angličanov, vybrali na večeru a do neďalekého obchodu, kde sme predchádzajúci večer kúpili čerstvé pečivo. Ani v duchu nás nenapadlo, že v nedeľu sú v Slovinsku obchody zavreté. Pred zamknutými dverami supermarketu sme ostali doslova obarení. Okamžite sme štartovali telefóny a hľadali riešenia. Okrem toho, že sme nemali zásoby na najdôležitejší výstup, schytila sa búrka. Čo bolo ešte horšie, ja som začínal byť seriózne hladný. Kto ma pozná, ten vie, že neexistuje nič horšie na svete, ako keď mi klesne cukor v krvi. Všetky reštaurácie sa v sekunde zaplnili a my sme si nemali ani kam sadnúť. Sklamaní sme sa teda rýchlym krokom vracali na ubytovanie. V hlave sa mi premietali tie najčiernejšie scenáre. Napokon sme našli informácie o pekárni vo vedľajšej dedine, ktorá mala byť otvorená. Nachádzala sa tu aj vychýrená reštaurácia a tak sme sadli do auta a vyrazili. Nanešťastie pekáreň bola taktiež zavretá, no aspoň sme sa celkom dobre najedli. Katastrofa bola zažehnaná, no zásoby na ďalší deň sme nemali. Osud to však vyriešil za nás.

Na ubytovaní sme nahádzali do ruksakov doslova všetko, čo sme mali. Nebolo toho veľa. Najmä pri pomyslení na náročnosť a dĺžku túry. , Na prežitie to však stačilo. Nachystali sme si pršiplášte, teplejšie oblečenie a ľahli sme si. 

Budík zvonil o pol 4 ráno. Ihneď som vyskočil z postele. Pobral som sa na záchod, kde som kontroloval radary. "Nikam nejdeme", sklamane som šepkal Bajke z kúpeľne. Tá sa ma snažila utešiť: "Ideme aj keď prší, veď máme pršiplášte." Problémom však nebol dážď ale extrémne silná búrka, ktorá k nám prichádzala z Talianska. Keď som videl na radaroch fialovú farbu a počet bleskov, povedal som, že počkáme. Bajka si ešte ľahla a ja som ďalšie 2 hodiny čumel do telefónu a refreshoval všetky meteo stránky.

O pol šiestej stále pršalo. Viac sme ale nemohli čakať. Našťastie sa búrka doslova rozbila o Slovinské hory a všetky modely ukazovali už len hodinu dažďa. Nás čakal ešte dlhý presun do doliny a tak sme vyrazili. Cestou sme sa opäť zastavili v pekárni. Tentokrát už bola otvorená. Sklamaním bolo, že teplučké pečivo veru nemali. Spokojili sme sa s tým čo mali a pokračovali. Po zhruba hodine sme dorazili do ústia doliny. Slnko, ktoré sa predralo cez oblaky akurát osvetľovalo štíty Triglavského národného parku, ktoré trčali nad biele chmáry oparu. O pár minút sme už parkovali na konci doliny.

Ten svieži horský vzduch po daždi si neviete ani predstaviť. Ak by sa dalo, zabalil by som si ho do sáčkov a doniesol domov. Bajku pri pohľade na teplomer trošku drkotalo. Mne 10°C úplne vyhovovalo. Pre istotu som ale pribalil aj bundu, predsalen sme išli do dvoch tisícov. Dobrodržstvo sa mohlo začať.

Po doline sa nám kráčalo úžasne. Bajka bola vyspatá a veselo cupitala vedĺa mňa. Keď sa nám prvýkrát ukázal Triglav (2864 m n.m.), najvyšší kopec Slovinska, otvárali sa nám ústa.

Po chvíľke sme vošli do bukového lesa, kde sa chodník začal pomaly dvíhať. Zo stromov nám na hlavy a ramená padali studené kvapky vody. Príjmné osvieženie. Ani sme sa nenazdali a boli sme nad pásmom lesa. Tu sa nám otvorili výhľady na celé údolie a pred nami bola tá náročnejšia časť cesty.

Skalnú úžinu, kam sme mali namierené zahaľovala nízka oblačnosť a tak sme ani netušili do čoho ideme. Chodník nad pásmom lesa lemovali horské lúky doslova posiate kvetmi. A tam kde sú kvety, sú aj opeľovače. Netrvalo dlho a na jednom bodliaku som našiel modráčika. Makro objektív som so sebou neťahal a tak mi musel stačiť telefón.

Ako sme postupne naberali výšku, oblačnosť pred nami ustupovala vyššie. Doslova sme ju pred sebou tlačili. Každým metrom sa nám odkrývali nové pohľady. Ja som každých pár metrov zastal a pohľadom prečesával okolie. Boli sme už vo výške, kde by mohli byť aj nejaké zvieratá. Okrem poletujúcich žltochvostov som však nič nevidel. Márne som prehľadával všetky skalné terasy a suťoviská v okolí. Až sa napokon ozvalo charakteristické "hvízdnutie" zo skál, ktoré boli ešte zahalené oblačnosťou. O pár sekúnd sa z oparu vynoril kamzík. Bol však veľmi ďaleko a bohužiaľ smeroval veľkým oblúkom popod nás. Bajka sa vytešovala zo všetkých tých kvetov a tak som ju poriadne predbehol. Keď som sa obzrel, kde sa toľko motá, zbadal som ďalšieho kamzíka. Prechádzal krížom cez chodník, kde som bol ešte pred 15 minútami. No po kozorožcoch ani chýru ani slychu.

Dostávali sme sa k prvému skalnému prahu. Z diaľky bolo počuť hlasy. Štyri slečny schádzali z hora a hulákali na celú dolinu. "Našťastie" som trošku zišiel z trasy a oblúkom sme ich obišli. Vtedy som zbadal pohyb. Myslel som si, že je to kamzík. No bol to kozorožec! Môj prvý kozorožec! Ihneď som zhodil ruksak a širokáč vymenil za teleobjektív a súčasne som mával na Bajku ako zmyslov zbavený a šepkal: "Kozorožec, nad nami je kozorožec!"

Bol to ten najmenší kozorožtek na svete, no v mojich očiach to bol obor. A o pár metrov sa spoza skál objavil ďalší. Neskutočne som sa tešil. Veď aká je to šanca, že sa vám ich čo i len podarí zahliadnuť, v úplnej cudzine, tisíc kilometrov od domova, kde ste nikdy neboli. Neboli jediný, ktorí sa vyhýbali hlučnej skupine. Aj kozorožce sa stiahli za skaly, kde som ich stratil z dohľadu. Objavili sa nám, až keď sme sa dostali na úpätie skalného prahu. Vtedy sme už boli ale vysoko nad nimi. Rozhodli sme sa, že si tu dáme chvíľku prestávku a uvidíme, či sa k nám priblížia. Vtedy zrazu Bajka doslova zvískla a prstom ukazovala na skalnú rýmsu, na ktorú som sa predtým pozeral minimálne 10-krát. Nad 20 metrovou priepasťou si tam hovkala zrejme slečna kozorožcová. Spokojne prežúvala a pozerala sa do doliny.

Doteraz nechápem, ako sa tam dostala. O pár metrov nad ňou bol ešte jeden kus, no tomu bolo vidno len spičky rohov. Bol to doslova sen. Foťák som od tej chvíle už nedával do ruksaku. Veď, čo keby za najbližšou skalou na mňa čakal ďalší. A to som ešte stále nevedel, čo ma čaká.

Keď sme usúdili, že kozorožcom sa našim smerom nechce, pobrali sme sa hore. Čakal nás ešte hodný kus cesty. Vtedy Bajka zdvihla paličky a pod nimi sa ukrýval malilinký dráčik, salamandra. Na rozdiel od tej našej, bola úplne čierna.

Kozorožce a salamandru sme nechali pod sebou a štverali sa k nebesám. Ešte šťastie, že sme nevideli kam ideme. Terén bol čím ďalej tým strmší. Skalné rýmsy striedali šmykľavé suťoviská a exponované úseky zabezpečené oceľovými lanami. V jednej ruke foťák, v druhej lano. Sem-tam to bolo zaujímavé. 

Cesta nemala konca kraja. Obom sa nám však šlapalo dobre. Žiadne úmorné slnko, len svieži vánok a obláčik, ktorý s nami postupoval a po kúskoch odkrýval cestu pred nami. A odhalil pred nami ďalší alpský poklad. Plesnivec. Aj napriek tomu, že rastie aj u nás na Slovensku, ja som ho videl prvýkrát v živote práve tu.

Stúpali sme už takmer 4 hodiny a cieľ stále nebol na dohľad. Najmä kvôli oblačnosti. Aj mapa však bola neúprosná. Vzdialenosť nebola veľká, no stále nám chýbalo 100 výškových metrov. Blížil sa aj čas obedu a ja som opäť začínal byť hladný. No povedal som si, že jesť budeme až hore. A tak som pridal a Bajku som nechal kúsok za sebou. Prehupol som sa cez úžinu v skalách a vyšiel na horskú lúčku. Oblačnosť sa vtedy prelievala priamo cezo mňa. Nad hlavou som videl modré nebo. Bolo jasné, že vrchol máme na dosah. Vtedy som začul buchot. Znelo to akoby padali skaly. Pozrel som sa smerom, odkiaľ prichádzal zvuk. A takmer som spadol na zadok. 

To, po čo sme sem šli som mal pred sebou. To o čom som len sníval a ani len nedúfal, že sa stane realitou, sa ukrývalo v bielom opare len pár desiatok metrov predo mnou. Myslel som si, že sa mi len sníva. Že mám od hladu len vidiny, že je to len kopa kameňov v tvare kozorožca. Zdvihol som foťák a pozrel cez hľadáčik. Nezdalo sa mi to. Statný kozorožec ležal na horskej lúke a driemal. A vedľa neho ďalší! A ďalší! Myslel som si, že od šťastia vyskočím z kože. V hlave mi stále šrotovalo, že to neni možné, že aká je to pravdepodobnosť, no prsty pravej ruky už nastavovali ISO a korekciu expozície a ostrili. Ukazovák to všetko spečatil a uložil sen, ktorý bol dovtedy len v hlave, na kartu.

Vtedy ma dobehla Bajka. O mojej novej známosti stále nevedela. Mával som na ňu a ukazoval do bielej tmy. Prvé zábery nestáli za veľa. Kozorožce len ležali, niektoré spali so zalomenými hlavami. Chvíľami som si myslel, že sú mŕtve. Hlavy mali v ozaj neprirodzených polohách. Mocné rohy sú ale ťažké. Aby toho nebolo málo, cez scénu sa prevaľovali najhustejšie oblaky. Keď sa však opar rozpustil a umožnil slnku ožiariť "rohatých čertov", nevedel som sa vynadívať.

Ako ustupoval biely závoj, začali sa objavovať ďalšie a ďalšie kozorožce. Boli takmer všade okolo nás.

Polihovalo ako po ťažkej noci.

Vtedy som Bajke povedal, že ja už nikam nejdem. Cieľ bol splnený. Rozložili sme tábor a v príjemnej spoločnosti sme sa najedli. Taký obed si veru nepamätám. Lepšie ako sledovať dokument na National Geographic. "Rohatým" sme očividne narobili chute. Pomaly sa prebrali a vydali sa na pašu.

Ja som však stále čakal na nejakú lepšiu kompozíciu. Neustále mali hlavy zanorené medzi skalami alebo sa krížok krážom prekrývali. Nakoniec sa jeden oddelil a to bola chvíľa pre mňa.

Medzitým si Bajka povedala, že sa predsa len ide pozrieť hore. Dlho netrvalo a pobral som sa za ňou aj ja, keď sa kozorožce premiestnili za skaly. Mal som už nafotené dosť a tak som ich nechal v pokoji sa napásť. Na druhej strane hrebeňa bol iný svet. Oblaky sa roztrhali a ukázali sa nám horské štíty. Bolo vidno až do Talianska. Chvíľu sme sa pokochali výhľadmi a vydali sme sa nadol. Kolená dostali riadne zabrať. Vystúpať a zostúpať 1200 m hore a dolu nie je žiadna sranda.

Cesta dolu bola bolestivá, ale krásna. Oblačnosť sa úplne roztrhala a pred nami sa objavili výhľady na celé údolie. Až vtedy sme zistili, kade sme to  vlastne išli hore. Ešte dlho budem spomínať na tie obrovské kolmé steny, ktoré sa týčili všade okolo nás. No najmä na to, ako sa nám medzi nimi podarilo nájsť tých legendárnych rohatých skalolezcov.

#kozorozec #ibex #capraibex #wildlifephotography #naturephotography #slovenia #priroda #divocina #fotografprirody #wildslovakia #naturelovers #forestlife #animalphotography #wildanimals #wildnaturesk #mountians