Ryšavá tuláčka

Každé ročné obdobie má svoje čaro. Jar sa nesie v znamení prebúdzania sa krajiny zo zimného spánku a zrodu nového života, leto je čas hojnosti, jeseň prekypuje farbami a v zima preverí každého obyvateľa prírody. A ak sa pošťastí a napadne sneh, naberá zvláštnu pokojnú atmosféru aj napriek nehostinným podmienkam. Každým rokom je ale snehu menej a menej. A tak majú pre mňa fotky zvierat na snehu cenu zlata. V tom období aj napriek krátkym dňom nezaháľam a snažím sa využiť každú chvíľu. Často to ale nevyústi do zdarného konca. Šťastenu ale treba pokúšať neustále. 

Odkedy začiatkom roka napadol sneh som sa snažil o fotku viacerých druhov, medzi nimi nemohla chýbať ani líška. Jej krásny hrdzavý kožuch na bielom snehu dokonale vyniká. Zima je aj ideálnym obdobím na jej sledovanie. Často ju vidno aj počas dňa ako na zasnežených lúkach loví hlodavce nezameniteľnými skokmi. Na prelome januára a februára nastáva aj obdobie ich rozmnožovania, sprevádzané ich typickými zvukovými prejavmi. A tak sa nadránom a podvečer stačí na chvíľu zastaviť a pozorne načúvať.

Vyzerá to jednoducho, však? Opak je však pravdou. Líška je predátor a jej dokonalé zmysly stoja proti vám. Zrak, čuch a sluch sú často príčinou nezdaru. Stačí neopatrný pohyb, vŕzgajúci sneh alebo náhla zmena vetra a je po fotení. A keď k tomu pridáte silné mrazy, razom sa z toho stáva boj. Obozretnému pozorovateľovi však sneh dokáže poskytnúť cenné informácie. Pobytové znaky ako stopy, trus a značkovacie miesta vytvárajú doslova príbehy. Stačí k tomu pridať trošku fantázie, skúseností a času a recept na fotku sa začína črtať. Poslednou a najdôležitejšou ingredienciou je ale štipka šťastia. Alebo aj dve.

Ráno ešte po tme sme s Palim, po dlhšej dobe opäť vo dvojici, vyrazili do terénu. Strmým kopcom sme stúpali dobrých 15 minút. Už nás čakal len finálny prechod cez lesík. Keď sme doň vošli, premkla ma úzkosť. Bolo akosi moc vidno. Aj obloha sa zrazu vyjasnila a pod lesom už stáli jelenice. Najhoršia kombinácia aká môže nastať. Zmrznutý sneh nám tiež moc nepomáhal. Každý krok bolo počuť hádam aj na druhú stranu doliny. Aj napriek všetkým okolnostiam sa nám podarilo nepozorovane prejsť až na kraj lesa, kde sme sa zamaskovali, hneď ako strážkyne lúky zašli na ležoviská. Pred nami na lúke ležalo ďalších 5 jeleníc a 3 jelene. Úpenlivo sme čakali na viac svetla. Čas sme si krátili pozorovaním okolia. Paliho pozornému oku nič neušlo a pod chvíľou mi hlásil pohyb líšky. Raz jednej, s prašivým chvostom, ktorá stúpala po opačnej strane dolinky a o pár minút ďalšej, s tak isto tenkým chvostom zakončeným chuchvalcom zbytkov srsti. "Vidíš, hovoril som ti, mali sme ísť tam," pošepkal mi Pali. "Za posledné 3 razy som tam ráno nič nevidel," kontroval som mu. "Iba podvečer sa tam motali líšky, ale vždy neskoro po tme, alebo zo zlého smeru," doplnil som. Keď však prebehla tretia, tentokrát už krásne huňatá, cítil som sa previnilo. Medzičasom sa rozvidnelo a vysoká sa pobrala iným smerom a my domov. Cestou domov sme sa s Palim dohodli, že o pár dní pôjdeme spolu skúsiť tú druhú stranu. 

V noci toho istého dňa hlásili dážď a ja som vedel, že so snehu nič neostane. Neváhal som a vybral som sa hneď po obede. Chcel som aj Palimu pripraviť dobrý flek a tak som musel ísť obzrieť terén. Zvyčajne som sedával pri kríkoch v strede lúky, kde je celkom dobrý výhľad. Vždy mi ale líška vyšla viac zľava a tak som zvolil pre tentokrát solitérny smrek. No to som ešte nevedel, čo ma na mieste bude čakať. 

Bolo mrzko. Hustá nízka oblačnosť pokrývala celú oblohu. Veľké nádeje som si nedával aj kvôli tomu, že bol víkend. Aj napriek nevľúdnemu počasiu boli všade ľudia. Aj tam kde som ich nikdy nevidel. V kútiku duše som si ale hovoril, že tam hádam dlho nebudú. No kým som sa dostal na lúčku, stretal som ich stále viac. Nemilé prekvapenie ma čakalo pri smreku. Celý bol obrastený malinčím a tak vybrať správne miest na sedenie nebolo úplne jednoduché. Najprv som si sadol na okraj. Už som sa takmer aj zamaskoval, keď sa ma zmocnil pocit, že tam strašne trčím. Presunul som sa preto o kúsok vyššie a oprel som sa chrbtom o smrek. Špicaté hroty tŕňov sa mi zachytávali pri každom pohybe o oblečenie. O maskovacej sieti ani nehovorím. Trvalo hodnú chvíľu, kým som si našiel rozumnú konfiguráciu končatín, statívu a maskovačky. Už ostávalo len čakať. A veru dlho som ani nemusel.

Bolo niečo pred 16tou a z lesa oproti, na úrovni kde sme s Palim čakali ráno, sa vynorila líška. Krásna, huňatá. "To je určite tá z rána," pomyslel som si. Rezkým krokom schádzala dolu kopcom do jarku. Sem tam sa zastavila a pozorne počúvala hlodavce pod snehom a potom skočila. Toto sa opakovalo až kým nezišla k jarku, kde sa mi stratila z dohľadu za stromami. Tento scenár som tu už zažil párkrát a tak som dúfal, že vyjde na mojej strane potoka. A tak aj bolo. O pár minút sa zjavila v roku medzi trnkovými kríkmi. Opäť načúvala, vyskočila a následne spravila prudký výpad. Lov bol tentokrát úspešný. Ani som nedýchal. Vybrala sa hore kopcom, smerom ku mne. Po 3-4 krokoch sa zrazu zarazila, pozrela mojím smerom a stratila sa v húštine. "Vietor," prebehlo mi hlavou. No ostal som aj napriek tomu sedieť.

Na druhej strane vyšli jelenice. Pásli sa na tráve, ktorú vyhrabali terénne autá pri šmýkaní sa po lúke. Začalo popŕchať a drobné kvapky dažďa bubnovali po slnečnej clone objektívu. Akoby toho nebolo málo, oproti sa na lúke zjavila postava a smerovala dolu kopcom. Vtedy som si pomyslel, že je koniec všetkým nádejam. V lese vľavo ale súčasne začala štekať líška. Iskrička nádeje opäť vzplanula. Ihneď som namieril objektív tým smerom. O pár minút som začul kroky v mokrom snehu. Bolo to iné, ako myši, ktoré mi behali popod nohy celý čas. Tie kroky boli ťažšie. Stuhol som. Ani som sa nepohol. Spoza malinčia sa vynorila líška. Vyzerala presne ako tá, ktorá ma spozorovala a utiekla do jarku. Akoby si ma prišla skontrolovať z druhej strany. S ňufákom pri zemi ovoniavala miesto, kde ležala vysoká. Nemohol som sa ani pohnúť, zbadala by ma. Čakal som až sa dostane predo mňa, kde som mal namierený objektív. Vedel som ale, že na fotku budem mať len pár sekúnd kým ma zavetrí. Konečne prišla pred objektív. Povolil som poistku na statívovej hlave, zamieril som a stlačil spúšť. Tichá uzávierka ma neprezradila. Vietor bol však neúprosný a smeroval priamo k líške. Tej viac nebolo treba a v sekunde sa rozbehla dolu kopcom. Všetko sa stalo tak rýchlo. Ani som si nepamätal, či som stihol zaostriť. Keď som skontroloval fotku na displeji, všetko napätie zo mňa opadlo a zaplavil ma hrejivý pocit. Bola tam. Krásna ryšavá líška na snehu.

Cestou domov som hneď volal Palimu. Poďakoval mu za "usmernenie" a celý nadšený som mu vyrozprával celý príbeh. Misia líška bola úspešná. Predpoveď počasia nesklamala. V noci pršalo a ráno už bolo po snehu.

Človek by si povedal, že tešiť sa s obyčajnej fotky, obyčajnej líšky je blbosť. Akoby som odfotil rysa alebo vlka. Ja mám z tej fotky ale úprimnú radosť a som rád, že som to stihol ešte pred tým, ako zmizol sneh. Veď líška k zimnej zasneženej krajine akoby priam patrila.