S parochňou

Ako som sa vracal z "makrolovu" zbadal som na neďalekom posede niekoho sedieť. Myslel som si, že sa miestni poľovníci rozhodli na večernú postriežku usadiť práve tu a tak som si povedal, že nebudem zavadzať a kráčal som k autu. V tom sa ale z posedu ozval chichot a následné vrčanie motoriek. Partia mladíkov si to už šinula smerom ku mne. Rozhodol som sa teda ostať. Zbehol som do auta ešte po podsedák a zamieril som k ďatelinovému poľu.

Kvôli vetru som si ale musel sadnúť na jeho menej atraktívnu stranu. Ešte predtým ako som sa usadil, motorky prišli až na moju úroveň. Vodiči si ma vôbec nevšimli kvôli hustej vysokej vegetácii, za ktorou som stál. Venovali sa viac natáčaniu videí. A tak som sa zavŕtal do porastu, rozložil techniku a čakal. Burácanie motoriek sa ešte párkrát opakovalo. Veril som ale, že s ubúdajúcim svetlom sa stratia aj mladíci. Tak aj bolo. V ten deň bolo ale zamračené a na dlhé vysedávanie som to nevidel. Chvíľu som si krátil aspoň pozorovaním okolitých lúk. A ako to tak býva u mňa zvykom, všade navôkol bola zver, len u mňa nie. Cez ďalekohľad som na jednej lúke pod lesom pozoroval jelenice s mladými a len o pár sto metrov ďalej sa vo vysokej tráve pásli celkom pekné jelene. "Aspoň už viem, kde sú", pomyslel som si. S Bajkou sme riešili logistiku nadchádzajúceho predĺženého víkendu na Liptove a tak som jej napísal, že už o pol deviatej pôjdem, nech ešte niečo pobalíme a naplánujeme. Bolo niečo krátko po štvrť na deväť a svetla ostávalo už ozaj len málinko. A tak som si povedal: "Nebudem to zbytočne siliť, isto to tí fagani na motorkách poplašili." Techniku som dal bokom a pomaly som balil maskovanie, podsedák a nakoniec som chcel zbaliť aj foťák. No čo čert nechcel, z remízky sa vynoril srnec. Spočiatku opatrne pozeral či je vzduch čistý. Keď usúdil, že žiadne nebezpečenstvo nehrozí, vyrazil na pastvu. Veď kto by odolal šťavnatej ďateline. A tak sa postupne presúval bližšie a bližšie. No stále bol dosť ďaleko aj napriek nasadenému telekonvertoru. Urobil som zopár videí a keďže svetla nebolo nazvyš, zhodil som TC aby som ešte čosi stihol cvaknúť. No akurát vtedy sa srnec rozhodol, že zájde do vysokej žihľavy po mojej ľavej ruke. Predpokladal som, že prejde na druhé pole za mojím chrbtom. Odsunul som statív s foťákom a chystal som sa postaviť. Pri pohybe nahor, som ale periférne zachytil pohyb srnca vo vegetácii a okamžite som zamrzol v polovici úkonu. Následne ma zadok stiahol späť na zem. Našťastie som pristál na mäkkom podsedáku. Rýchlo som k sebe pritiahol techniku, narovnal horizont a čakal, či sa srnec ešte ukáže. Pevne som veril, že tým žuchnutím do trávy som ho nevyplašil. Moje obavy o pár minút zmizli. Pozoroval som ho pomedzi trávu. Na chvíľu zašiel viac dnu a bolo počuť ako parôžkami a raticami "bojuje" s burinou. Značkovanie teritória je neklamným znakom, že ruja sa blíži. Srnec svoj boj s flórou vyhral a s trofejou na hlave sa predo mnou ukázal v celej svojej kráse. Síce v ťažkých svetelných podmienkach, ale o to krajší zážitok.

A tak aj druhá návšteva srnčej lokality dopadla nad očakávania. Srnec ma následne vybrechal, no do poslednej chvíle nevedel čo som zač a pomaly odkráčal do stredu lúky kde pokračoval v pastve.