Skúsená

Mám rád svoje osvedčené miesta. No vždy chcem priniesť niečo nové, neopozerané, kde možno ešte žiaden fotograf nebol. Nie vždy to ale  dopadne úspešne. Po dlhšej dobe sa ku mne opäť pridal Pali, takže úspech bol vopred zaručený. Alebo to bolo naopak?

Samozrejme, že je to len vtip. No pravdou je, že v Paliho spoločnosti, sa mi celkom darí. Za zmienku stojí večerné fotenie jelenej ruje v roku 2024, v pokročilej fáze ruje, kedy Pali ešte ráno plával v mori a večer sedel na jeleňoch. Vtedy sme videli 2 súboje doslova na dosah ruky. 

Vybral som ale trošku vzdialenejšiu lokalitu, okolo ktorej som prechádzal asi pred mesiacom. Vtedy som v tých miestach videl zopár kusov vysokej a nejaké medvedie stopy. Vtedy som si povedal, že to tu musím ísť obzrieť. Išlo mi však hlavne o to miesto, o peknú lúčku pod horou, ktorú slnko osvetľuje tými ozaj poslednými lúčmi.

A keďže sme nevedeli, ako to tu chodí, po chvíľke sme si vybrali strategické miesto pod košatým smrekom, odkiaľ bolo vidno takmer do všetkých kútov lúky. Zamaskovali sme sa pod konármi, ktoré siahali až po zem. Ešte som nestačil poriadne zapraviť maskovačku a len pár metrov pod nami vyšlo srnčie. Bolo ešte ostré svetlo a tak som si spravil len dokumentačnú fotku. "Začína to celkom dobre", povedal Pali. Nasledujúce minúty sme striehli na každý pohyb. Nič sa však dlho neukazovalo. Iba jeden mladý jeleň, s novo tvoriacim sa parožím. Nanešťastie sa motal v rohu lúky za kríkmi a na otvorené priestranstvo sa neodvážil, až sa napokon stratil niekde v húštine. Verili sme, že sa ešte niečo ukáže. Sem tam priletel ďateľ a zvedavo si obzeral smrek pred nami. Okamžite ho ale vyhnal drozd a tak sa musel drozd so škrekotom porúčať.

O pár minút som za spomínaným smrekom zbadal pohyb. Ihneď som šťuchol do Paliho. Obaja sme pozerali a čakali čo sa bude diať. Vtom sa zjavila jelenica. Nebola však sama. Okolo nej pobehovalo čerstvo narodené jelienča. Na vratkých nohách muselo stáť ozaj len pár hodín. Napriek tomu ale lietalo hore dole o sto šesť. Rýchlo som prepol na video a urobil som zopár krátkych záberov. Pomaly sa približovali ku nám. To už som mal fotoaparát nastavený na fotenie. Srdce mi búšilo, ako keď som videl jelienča prvýkrát. Dúfal som, že spolu prejdú popred nás. Skúsenej mame však stačil jediný pohľad, ktorý znamenal: "Utekaj sa ukryť, idem sa najesť." Drobec bez odvrávania odskákal do kríkov a jelenica pokračovala sama. Párkrát sa ešte zastavila a pohľadom skontrolovala svojho potomka a pobrala sa na pašu. Vďaka dobrému maskovaniu a vetru sme si mohli užiť tieto chvíle. 

Jelenica sa neskôr pobrala nižšie k potoku, kde sa mi stratila z dohľadu. Keď sa zošerilo a poriadne ochladilo, pobrali sme sa k autu. Z kopca oproti, sme ešte v poslednom svetle zazreli ako jelenica prišla opäť z jarku na lúku, kde nechala svojho potomka.

Pevne verím, že sa bude drobcovi dariť a prečká všetky nástrahy divočiny. A ktovie, možno sa o pár rokov stretneme a bude z neho kráľ lúky pod horou.