Slobodný

V nedeľu sme si mohli uctiť pamiatku boja za slobodu a demokraciu v roku 1989. Vtedy som mal niečo vyše roka a tak si tie momenty nepamätám. Pamätám si však, že som celý svoj život prežil v zriadení, kedy som nemusel počúvať či môžem to alebo ono, kde a kedy môžem ísť alebo s kým je dovolené sa stretávať. Dokonca aj vierovyznanie, školu a zamestnanie som si mohol slobodne vybrať. Nikto mi neprikázal čo mám robiť (OK, otec mi do toho vždy trochu kecal, niekedy viac, niekedy menej úspešne :D). A tak isto som si vybral aj moje záľuby. A fotenie divokej prírody je toho najsilnejším dôkazom. 

Pozorovať ako sa pasie jeleň, ako sa na oblohe vznáša orol alebo popri rieke prechádza medveď....to je sloboda.

A ako ináč som mohol ísť osláviť tento sviatok slobody, ako prechádzkou v divočine Strážovských vrchov. Po veľmi dlhej dobe sa ku mne pridal Pali. Ak si dobre pamätám, tak naposledy sme boli spolu v terénu začiatkom októbra. A na spoločné fotenie sme si ozaj nemohli vybrať lepší dátum. 

Auto sme zaparkovali na konci doliny, pri poslednej chate. Príchod som naplánoval schválne s veľkou rezervou a tak sme ešte hodnú chvíľu sedeli na vyhriatych sedadlách a diskutovali. Mám rád tieto rozhovory o všetkom...Postupne sa ale rozvidnievalo a tak sme sa vybrali do lesa. Plán boli muflóny, ktoré som tu za poslednú dobu často vídaval. No vždy to bolo len po ceste na nejakú výhliadku, alebo len tak pri návrate z krásnej jesennej prechádzky. 

V starých bukových lesoch už z konárov stromov opadali všetky listy a razom bolo, v aj kedysi tmavom lese, o poznanie viac svetla. No malo to aj jednu veľkú nevýhodu a tou boli práve popadané listy. Pohyb v nich je počuť na obrovskú vzdialenosť. Pod skalné bralo, kde sme mali namierené, však viedla cesta len cez ne a tak sme šuštiac postupovali necelú pol hodinku. Usadili sme sa chrbtom ku skalám, zamaskovali sa a čakali. Spoliehali sme sa takmer výlučne len na sluch. Nič by sa k nám nepriblížilo, bez toho aby sme to nepočuli. 

Po krátkej chvíli sme pokračovali v debate z auta. Slnko sa predieralo pomedzi stromy a na skalných stenách sa začali objavovať tiene pokrútených stromov. Línia svetla sa so stúpajúcim slnkom približovala k nám. Vtom som sa len tak náhodne otočil za nás. Ako by mi niekto pošepkal: "Otoč, sa." A zrazu som zbadal mladého daniela vo vzdialenosti asi 200 metrov ako kráča úplne potichu pomedzi stromy. "Spoza chrbta nám ide mladý daniel!", hovorím potichu Palimu. "Ani sa nejdem otáčať," odvetil Pali, ktorý sedel opretý o buk a bez šuchotu sa nevedel ani pohnúť. Pozorne som sledoval ako mladý čertík stúpa hore kopcom priamo k nám. Po pár metroch ale zmenil smer a po vrstevnici prechádzal popod nás. Vtedy som ho stratil z dohľadu, no štafetu prebral Pali. Daniel postupoval ďalej a ďalej, až sa dostal na našu úroveň, len o pár výškových metrov nižšie. Tam sa na chvíľu zastavil. Hľadal niečo po zub. Následne sa otočil, a stúpal kolmo hore kopcom, priamo na nás. Síce som Palimu nevidel do tváre, keďže pozorne sledoval ktorým smerom pôjde daniel, no viem si predstaviť jeho vytreštené oči, keď zastal 5 metrov pred nami. Sedeli sme bez pohnutia, len pár metrov od divokého zvieraťa a čakali na vhodný moment. A ten daniel akoby prečítal moje myšlienky. Prešiel presne po zvieracom chodníčku, na okraji ktorého sme sedeli. Zapózoval a pokojne odkráčal, až sa stratil medzi stromami.

Vtedy sa Pali rozosmial. "Aká je pravdepodobnosť, že si sadneš doprostred lesa a jediné zviera, ktoré široko ďaleko prechádza, príde na takú krátku vzdialenosť." Ja som len krútil hlavou nad tým, aké má Pali šťastie. Ide do lesa raz za 2 mesiace a zver sa mu "hádže" pred objektív, a ja som v teréne pomaly aj 2krát denne a nič. Bol som však rád, že sa nám podarilo cvaknúť tohto mladíka, aj napriek tomu, že som čakal iné rohaté zvery.

Na tie sme natrafili až pri ceste domov. No šuchot lístia nás prezradil príliš skoro, a tak sme videli len tiene mihajúce sa na kmeňoch bukov.

Sloboda je pre niektorých z nás samozrejmosťou. Mnohí nič iné nepoznáme, ani nechceme poznať. A tak sa treba mať na pozore aby sme o tú samozrejmosť neprišli, lebo nad našimi hlavami sa začína nepríjemne zmrákať.