Snežný princ

Po minulotýždňovom snežení ku nám na chvíľku zavítala ozajstná zima. Na moje počudovanie sneh aj vydržal až do uplynulého víkendu. Počas týždňa som sa vydával len na krátke prechádzky do blízkeho okolia. Čerstvý sneh poskytuje výborné možnosti na stopovanie zveri. Človek si tak môže spraviť aký-taký prehľad a zistiť, čo sa kde pohybuje.

Každý deň som si vybral inú lokalitu, s odlišným hlavným objektom. Najskôr som sa išiel pozrieť na zub líškam, ktorým začína obdobie pytačiek. Jednu som dokonca v diaľke aj zazrel. Bohužiaľ ale stopy neboli, tam kde by som si to predstavoval. 

Po líškach som sa nasledujúci deň vybral pozrieť k vode. Tentokrát som stopoval vydry. A celkom aj úspešne. Na jednom prechode som osadil aj fotopascu. Pri jej následnej kontrole som bol ale trošku sklamaný. Vydry tu sú, to už dávno viem. No natrafiť na ne bude asi ťažký oriešok. Na záberoch fotopasce sa ukazovali len uprostred noci. Boj ale nevzdávam.

Tretí deň som sa išiel prejsť do jeleniarskej oblasti. Bohužiaľ sa to tu za posledné roky poriadne zmenilo. K horšiemu. Ostali tu už asi len 2-3 prirodzené lúky, kde sa môže zver napásť. A aj tie posledné útočiská pre zver sú poznačené ľudskými aktivitami a tak sa na otvorené priestranstvá vydáva len v noci alebo len prebieha, čo mi potvrdili aj stopy.

Štvrtý deň som hneď po práci utekal na miesto, kde sa ukazujú diviaky. Namiesto diviakov som ale natrafil na líšku, ktorá sa tu tiež často motá. Skôr ako som vôbec vytiahol techniku, zradil ma vŕzgajúci sneh. 

A následne prišiel víkend. Jediný čas, kedy sa dá fotiť poriadne. V sobotu som sa aj napriek dátam z fotopasce vybral skúsiť šťastie k vode. Vydra sa neukázala, no mal som niekoľko pekných chvíľ v spoločnosti volaviek. Na fotenie to však nebolo. Poobedie som strávil na Súľovských skalách, kde som si po dlhej dobe užíval krásny západ slnka.

No a na nedeľu mi nenapadlo nič lepšie, len ísť opäť raz na jelení prechod, kde som pred nedávnom odfotil jelenicu v objatí námrazy. Keď som vystúpil z auta, takmer som spadol na zadok, tak sa šmýkalo. Opatrne som sa prezul, zbalil vybavenie a z nohy na nohu som stúpal do kopca na okraji dediny. Bola poriadna tma a hustá hmla. Sneh pod nohami príjemne "chrumkal". Mám rád ten zvuk, aj napriek tomu, že ma častokrát prezradí. Dorazil som až na prechod. Boli tu len staršie stopy. To znamenalo, že jelene toto ráno ešte nešli. Zamaskoval som sa a čakal. 

Všade bolo ticho. Hmla sa prelievala zo strany na stranu. Raz bolo vidno aj na druhú stranu dolinky, inokedy som dovidel ledva 30 metrov pred seba. Ponad nízku oblačnosť občas preleteli krkavce. Slnko tam niekde hore na hmlou pomaly vychádzalo, keď tu sa pod rúškom hmly z jarku vynoril mladý jeleň. Napäto som sledoval, či ho budú nasledovať aj ďalšie kusy. Bol však sám. Pomaličky, pasúc sa, sa približoval. Bol nervózny. Neustále hľadel doprava, do rohu dolinky, kam som nemal výhľad. Niečo tam ale muselo byť, keď po krátkej chvíľke pridal do kroku a popred mňa sa presunul v pokluse. Stačilo to však na to, aby som si spravil zopár záberov.

A ak jelenica, ktorú som tu fotil naposledy, bola kráľovná, tento jelienok musel byť v tom prípade princ.

Zo stretnutia som mal veľkú radosť. Konečne po dlhšej dobe som mal šťastie na blízke stretnutie. Do kompletnej zbierky mi chýba už len miestny kráľ. Ten sa mi však aj z celou čriedou už poriadne dlho vyhýba. Nie je všetkým dňom koniec a ja sa sem určite ešte niekoľkokrát vrátim.