So zahnutým očníkom

Jar je v plnom prúde. Dni sú už poriadne horúce, no rána bývajú ešte poriadne chladné. Pre mňa je to jedno z najkrajších období roka. Všade počuť vtáčí spev, príroda sa prebúdza k novému životu.

Tentokrát sme sa s Palim vybrali na jelene. Predošlé dni sa Palimu so mnou moc nedarilo a tak som ho zobral na "tutovku". Schválne píšem úvodzovky, pretože jediná tutovka je, že na túto lúku chodí zver. Niekedy prechádza skôr, inokedy neskôr a keďže je lúka široká, nevedno kade pôjde. Jediná istota je, že niečo aspoň uvidíme. Keď tak aspoň dákeho drozda.

Pri príchode nás trošku prebral z letargie fučiaci diviak v lesíku. Neskôr sme ich ešte pár videli prechádzať na okraji lúk. Nechali sme im dosť priestoru a času aby pokojne prešli na svoje ležoviská. Krytí temnotou lesa sme kontrolovali lúky. No a keďže bola vysoká už pod horou, čakali sme. Vietor bol kadejaký a fúkal raz na jednu a raz na druhú stranu. Jeleňom to zdá sa moc nevadilo, v kľude sa pásli na lúke pár desiatok metrov od nás. Vždy je to boj, keď človek vidí pred sebou krásne zvieratá a nemôže sa ani pohnúť, aby ich nezradil. Po chvíli sa jelene postupne presunuli doprava a dali nám možnosť prikradnúť sa poza kopček. Zamaskovali sme sa a čakali čo sa bude diať. Poza horizont prechádzalo zopár jeleňov. Smerovali k prvej čriede. No v podstate sa ani nezastavili a pripojili sa k nim. Bol som trošku sklamaný. Predstavoval som si to trošku ináč a cítil som trošku aj zodpovednosť, lebo som Palimu sľúbil, že si konečne napraví apetít.

Slnko už bolo hodnú chvíľu nad obzorom a na protiľahlom kopci sa pásla skupina jeleňov. Dúfal som, že čoskoro zájdu k nám. Z ničoho nič však z kríkov vyštartovala diviačica priamo oproti paroháčom. Tie sa splašili a utekali presne opačným smerom. Našťastie nie ďaleko. V ten istý moment z jarku vybehli ďalšie jelene. Tieto dve skupinky sa napokon spojili do jednej. Medzitým sme to už chceli zabaliť. Pali ešte fotil párik kŕmiacich kanárikov poľných. Vtom sa jelenia črieda pustila po chodníčku smerom priamo ku nám. Zobral som ďalekohľad a hovorím Palimu: "Pozeraj čo sú tam za jeleniská." Pali ani nestihol pozrieť tým smerom, už som sa prikrádal do vhodnej pozície. Zobral som si len to najnutnejšie, statív, maskovačku a podsedák. O pár sekúnd už boli jelene pred nami. Zaujal ma hlavne jeden raritný jeleň s očníkom zahnutým nadol.

V jednu chvíľu otrčil hornú peri a flémoval ako cez ruju. Ktovie čo zaujímavé zacítil.

Sedel som po uši zamaskovaný a ani len som sa nepohol. Dôkazom toho bol aj kliešť, ktorý sa mi pricucol priamo na líci, ktorého objavil Pali po fotení. Aj napriek tomu, že som cítil ako mi niečo lezie po tvári, nemohol som pohnúť rukou a pretrieť si tvár.

Jelene postupne zachádzali len pár metrov odo mňa. Musel som držať nervy na uzde a neulakomiť sa na detailné zábery po mojej pravici v krásnom bočnom svetle. Svoju pozornosť som venoval dianiu priamo predo mnou. Okrem jeleňa so zahnutým očníkom sa tu motali ešte 2 ďalšie pekné kúsky, z toho jeden tiež raritný.

Dúfam, že sa mi s nimi ešte podarí stretnúť kým vytlčú. Ruje sa zrejme už nedočkajú.