Strážca doliny

Jar je tu. Prvé kvety už zakvitli a lesom a lúkami sa ozýva vtáčí spev. Život sa prebúdza všade navôkol. Neklamným znakom zmeny obdobia, je aj jarný tok sov. A tak som sa tentokrát vybral práve za nimi.

V jednej doline, neďaleko môjho bydliska, už niekoľko rokov viem o sove lesnej. Bohužiaľ, vždy si vyberá odpočinkové miesta nedostupné na fotenie. Buď je niekde vysoko v korunách stromov, alebo ukrytá v ihličnanoch. Odfotiť sa mi ju podarilo za ten čas asi len 2krát, no stále to nebolo podľa mojich predstáv. Za tie roky som sa snažil dohľadať aj hniezdnu dutinu, no tiež neúspešne. Les je veľký a v ňom je mnoho stromov. Hlavný dôvod ale je, že sa jednému druhu neviem venovať tak dlho. Vždy tomu dám 3-4 vychádzky a ak sa nezadarí, idem ďalej. Možno to nie je ten najsprávnejší spôsob, ale mne sa za tie roky osvedčil. Príroda je pre mňa na toľko pestrá, že sa neviem hnať niekoľko týždňov za konkrétnou vysnívanou fotkou. Ale to som trošku odbočil od témy. Už počas minulej jesene som si v tejto doline všimol ešte jedného obyvateľa. Menšieho bratranca sovy lesnej, kuvička vrabčieho a to len o dve zákruty ďalej. Vtedy som sa nesmierne potešil, vôbec som ho tu nečakal. Jedenkrát sa mi ho podarilo aj nafotiť, no s výsledkom som nebol spokojný. Následne sa ale z lokality stratil a ja som sa už zase venoval iným druhom. 

Prišla jar a tak som išiel skúsiť šťastie znova. Cieľom však nebol kuvičok, ale sova lesná. No klasicky sa zašila kdesi v konároch a fotiť sa nechcela. Cestou, ešte po tme, som však započul jedno písknutie. Vedel som, že je to práve tento malý lesný škriatok. Problém bol v tom, že sa ozval iba raz, nie opakovane ako to býva zvykom. Celý čas ako som chodil dolinou mi to vŕtalo v hlave. Keď som sa ale vracal, zo srandy som si sem tam pískol do kroku. A čuduj sa svete, len pár metrov od auta mi kuvičok odpovedal. A tak som sa otočil na päte a už som sa driapal do strmého kopca. Bolo už veľa hodín a začínalo pršať, a tak sa mi podarila len jedna fotka na diaľku.

No o to väčší dôvod bol na ďalšiu návštevu. A tak som šiel skúsiť šťastie znova. Tentokrát na večer.

Dolinou som kráčal sebavedomo, akoby som šiel na hotové. A to sa niekedy zvykne vypomstiť. Tak sa aj stalo. V ten večer sa mi nepodarilo odfotiť nič, no mal som tú možnosť počuť aj samičku, s ktorou sa samček 3 krát spáril. Ako naschvál, vždy mimo dohľadu. Sedel som tam vtedy do úplnej tmy a užíval si chvíle s touto sovičkou. Jej tajomné pískanie ma odprevádzalo aj na ceste domov. Napokon nadišiel vytúžený víkend a plán bol jasný. 

Už po tme som sa priblížil a sledoval ako sa les zobúdza. Svadobné piesne zneli všade navôkol. Rôzne ďatle, škorce a iné spevavce rozozvučali celú dolinu. Až sa napokon ozval aj jej strážca. Chvíľu mi trvalo, kým som ho našiel na konári starého smreku. A ako na zavolanie, spomedzi oblakov sa predralo slnko a prekrásne nasvietilo tohto drobca.

Sedel si tam tak na konáriku a vyvaľoval na mňa tie veľké žlté očiská. A ja som už ani nefotil, iba som sa oprel o strom a užíval si tie chvíle. Neskôr sa rozfúkal vietor a vyhnal kuvička do závetria.

A tak som ho cvakol až na tretíkrát. No za to sa mi podarilo spraviť, podľa mňa, jednu z mojich najlepších fotiek tejto našej najmenšej sovičky.