Takmer dokonalé ráno

Po viac ako týždni som sa konečne dostal k záberom z tohtoročnej ruje a keďže dnes od rána leje pustil som sa do úprav.

Tohtoročná ruja je ale akási zvláštna. Na niektorých miestach jelene sotva počuť. Na iných sa zas ukazujú ešte potme. Keď k tomu pridáme hrozné počasie, o katastrofu je postarané. No čo to sa podarilo a počas ruje ide hlavne o zážitky, stretnutia s priateľmi a užívanie si tej magickej atmosféry.

Ráno hlásili dážď a tak som si povedal, že len narýchlo vybehnem pod horu, aspoň odsledovať priebeh ruje. Keď som šľapal strmým kopcom, uvažoval som, kam si sadnem. Prišiel som na rázcestie a zastal. Jelene ručali v diaľke pod horou. V hlave som si premietal scenáre. "Keď pôjdem hore, môžem to poplašiť, ale zase je tam lepší výhľad. Keď ostanem dole, môžem aspoň pozorovať nerušene dianie, ale všetko len na diaľku do protisvahu." Stál som tam dobrých 5 minút a prešľapoval na mieste. Nevedel som sa rozhodnúť. Už už som si vybral druhú variantu pozorovania z diaľky, keď som zacítil na tvári závan vetra. A bolo rozhodnuté. Ak by som ostal dole, zavetril by som celú lúku a z najväčšou pravdepodobnosťou by sa nič neukázalo. Príroda rozhodla za mňa a ja som sa vybral cestou do kopca. Obchádzal som lúky veľkým oblúkom aby som nezradil jelene, ktoré na nich ručali. Cesta sa však zmenila na "mínové" pole. Bola priam posiata drobnými konármi po ťažiaroch. Doteraz nechápem ako, ale nerušene som prešiel okolo 3 čried vysokej. Predo mnou bola ale finálna výzva. Prejsť cez malú lúčku a sadnúť si do brezového hája. Jelene ručali všade okolo mňa. Chvíľku som stál na okraji lesa a vyhodnocoval situáciu. Hneď ako sa stiahol jeleň, potichučky som sa prešmykol pod brezy a zamaskoval som sa. Predo mnou bola jedna črieda. Napravo sa ozýval mladý jeleň a popod brezový háj prechádzal tretí jeleň. Parádna atmosféra. Pomaličky sa rozvidnievalo. Mladý osmorák sprava sa predvádzal a obháňal jeleničky. Jeho ručanie neostalo nepovšimnuté. Zdola z lesa sa ozýval mocný hrubý hlas a rýchlo sa približoval. Už som videl ako sa jeho parožie mihlo pomedzi vysokú trávu. Krásny 16-torák si to namieril priamo na lúku. Ruky sa mi rozochveli a srdce rozbúchalo. Vošiel do mladiny a s lomozom sa rútil k odvážnemu mladíkovi. Bolo pol 7, slnko vchádzalo spoza horizontu. Všetko mi hralo do karát. No v tom som v diaľke začul motor auta. Zver spozornela, 16-torák sa zarazil na okraji mladiny. S buchotom a vŕzganím si to pán poľovník namieril rovno stredom lúky a hnal pred sebou všetku zver. Ani len nezastal až prešiel pred mňa. Iba som mu zakýval, aby o mne vedel a pokračoval ďalej plašiť zver. Obkrúžil celú lúku a zastal pár metrov predo mnou. Prehodili sme zopár slov a ako prišiel, tak odišiel, ďalej krúžiť po revíri, bez pušky, len tak pred robotou. Naokolo všetko stíchlo a s obrovskými nervami som si sadol na stoličku a v duchu som nadával ako pohan. Keď som sa po chvíľke ukľudnil, z rúbaniska nad lúkami sa ozval jeleň. Rýchlo som sa zbalil a išiel som mu v ústrety. Cez lesík som k rúbanisku prešiel za chvíľku. Keď som však vchádzal do trávy, zhora som počul jelenice. Nechcel som ich plašiť a tak som sa vrátil späť. Vtedy jeleň zbehol zo stráne do údolia. Nadbehol som mu a po okraji rúbaniska som sa dostal celkom blízko. Stál tam pod mladými bukmi a ručal. Pozeral som naň skrčený len pomedzi steblá trávy a čakal som na správnu príležitosť.

Prekazili mi ju diviaky schádzajúce z protiľahlého svahu. Jeleň sa ich zľakol a spolu s dvoma jelenicami pred nimi utekali.

"Bojko", pomyslel som si.

Ostal som ukrytý v tráve až kým nezašiel za horizont.

V tom sa ale na moje počudovanie z dola z lúk ozvalo ručanie a spoza kopčeka začali vychádzať jelenice. Viac mi nebolo treba a poza mladinu som sa k nim plížil. Keď som sa dostal ku kraju, vnoril som sa dovnútra a poštvornožky som sa preplazil na druhú stranu. Vtedy sa privalila hmla a tak som mal dosť času na prípravu. Rýchlo som rozložil statív a zamaskoval som sa.

Z lesa zišiel aj mladý 10-torák a ručal na celú dolinu.

Hmla sa striedala s dažďom a jeleň postupne krúžil okolo jeleníc po celej lúke. Z času na čas si ľahol do stredu a oddychoval.

Na chvíľu sa počasie umúdrilo, hmla ustúpila a dážď ustal. Spoza mňa sa ozvalo ručanie. To ležiaceho jeleňa prebralo z letargie, ihneď vstal a sokovi odpovedal.

O pár minút ale prišla ďalšia vlna dažďa a jeleň so svojimi družkami si opäť ľahli do trávy.

Mne sa vtedy vybila baterka a tak som tam len sedel ukrytý v mladine s úsmevom na tvári. Keď dážď neustával, jelenice zbehli dole do lesa. Samozrejme jeleň išiel okamžite za nimi. Pomaly som sa pobalil a spokojne som mohol odísť.