Ticho pred búrkou

Jedna ruja, tá srnčia, len pred nedávnom skončila a ďalšia v poradí sa nezadržateľne blíži. A tak som sa celý nedočkavý vybral pozrieť jedno rujovisko. Nebol som tu od konca zimy a tak som bol zvedavý, čo sa zmenilo a ako to tam vyzerá.

Auto som ako zvyčajne nechal na "konci" dediny. Úvodzovky píšem preto, lebo pred 12 rokmi, keď sme sem začali chodiť, práve tu bol posledný dom. Dnes ich už smerom k lesu vyrástlo niekoľko, no už nejako zo zvyku auto nechávam stále na tomto rovnom plácku. A tak som sa vydal v ústrety ďalšiemu dobrodružstvu. 

O pár minút som míňal posledný rozostavaný dom a ponoril som sa do tmy. Na jednej strane potok, na druhej lúky a nado mnou nebo plné hviezd. Od lesa ku mne vial chlad. V diaľke húkala sova lesná a ja som pokračoval a prechádzal okolo veľkej lúky. Práve tu som zažil pred 12 rokmi jedny z najkrajších zážitkov z jelenej ruje, keď sa len pár metrov od nás naháňali 2 jelene. Ručali o stošesť, a už už sa schyľovalo k bitke. Dnes už je rujovisko kvôli tlaku ľudí o kus vyššie. Aj lesov je menej. Cestu pomedzi stromy, ktorú sme sa učili prechádzať takmer so zaviazanými očami, by som dnes už kvôli vypíleným stromom neprešiel. Makadam pod nohami mením za hlinu a prechádzam cez kopček, ktorý ešte pred pár rokmi pokrýval hustý les. Dnes je to holina s vysokou trávou. V doline sa ozýva ďalšia sova lesná. Ba možno aj dve. Míňam smrekovú mladinu, preskakujem vyschnutý potok a sadám si na okraj brezového hája. 

Od jari sa tu toho moc nezmenilo. Akurát miesto, kde som sedával, bolo zahádzané od konárov po ťažbe dreva. No aj tak som sa rozhodol tu sadnúť. Je to strategické miesto, kade zver zachádza na ležoviská. V tej tme som si ale sadol tak nešťastne, že ma do chrbta tlačil hrubý konár. Už som sa ale nechcel premiestňovať. Každý pohyb znamenal praskanie konárov podo mnou. A tak som si len ostrý pahýľ vypodložil zimnou čiapkou, ktorú nosím vo vrecku bundy a čakal, čo sa bude diať.

Postupne sa rozvidnievalo a mne sa pomaly míňal čas. Slnko už o tomto čase vychádza neskoro a do práce to mám len tak tak. Asi som moc nahlas rozmýšľal, lebo len o pár sekúnd na to sa na horizonte zjavili parohy. Deväť jeleňov sa pomaly presúvalo lúkou. Ešte stále kamaráti, iba tie mladšie z času na čas sklonili hlavy a malými parohmi sa pretláčali. Staršie sa na ne len nechápavo pozerali a pokračovali v pastve, až sa pomaly stratili za smrekovou mladinou, okolo ktorej som po tme prechádzal. Už som si myslel, že tade zájdu na rúbane a ja odídem naprázdno. Vtedy sa z čriedy odčlenila malá skupinka troch jeleňov na čele s mladým 12-torákom. 

Za ním nasledoval starší desatorák. Napriek slabšiemu parožiu bolo jasne vidieť vekový rozdiel. Trojicu uzatváral najmladší z nich, osmorák. Postupne prechádzali suchou trávou a blížili sa ku mne.

Prvý prešiel 12-torák. Modlil som sa, aby ma nezbadal, keď ma míňal len na pár metrov, keď sa mi už nezmestil do hľadáčika.

Nevšimol si ma. S menším odstupom sa blížil 10-torák.

Mladý osmorák sa okolo najstaršieho neustále motal tak, že sa mi nedalo spraviť súcu fotku. No bol som rád za to čo sa podarilo. Jelene pomaličky prechádzal netušiac, že ich niekto pozoruje.

Až sa pomaly stratili na rúbanisku za mnou. A tak to mám najradšej. Nerušene pozorovať prirodzené správanie zveri. 

Počkal som ešte pár minút a pobral som sa aj ja. Bolo to posledné fotenie pred prácou tento rok a mne ho spríjemnili tieto krásne jelene. Na miesto som bol pozrieť aj o pár dní neskôr, cez víkend. To sa poriadne ochladilo a sem tam sa už ozývalo zopár jeleňov. Nedočkavých, ako ja. Tak to býva každý rok. Do tej pravej ruje nám ešte zostáva pár týždňov a presne toľko času mám na to, aby som sa na ňu pripravil, obišiel všetky miesta a potom už len ostáva veriť, že mi príroda opäť ukáže svoje tajomstvá.