Tichá pozorovateľka

Po srnčej ruji som ostal akýsi vyčerpaný. Určite tomu dopomohli aj horúčavy posledných dní. Dal som si chvíľku oddych. Dlho som ale bez prírody nevydržal a ako každý rok koncom augusta, vybral som sa pozrieť vytipované miesta na pozorovanie jeleňov. Jeseň klope na dvere a tak netreba zaháľať. Prvé nesmelé ručania už znejú našimi horami. Niekde iba nad ránom, a na niektorých lokalitách už aj podvečer. Jelene sú však ešte stále pri sebe a jelenice sú osamotené. Na tú pravú ruju so všetkým čo k tomu patrí, si ešte chvíľku musíme počkať. 

Po roku sa toho často mnoho zmení. Niekde sú nové oplotky s dobytkom, inde lúky pokosené takmer až do hliny, nové rúbaniská, domy, chaty, posedy...Mnohé miesta, ktoré som mal rád, padli za obeť potrebám ľudstva. Tam kde som ešte pred pár rokmi fotil krásne jelene na divokých lúkach, sú dnes oraniská, stoja lány kukurice, nové cesty, nové domy... Za pekným prostredím musím cestovať stále ďalej a ďalej. Našťastie pri tých potulkách nachádzam aj pekné miesta, kde to ešte nie je tak poznačené rukou človeka. Aj táto veverička na mňa zvedavo pozerala, keď som sa ráno vracal z jednej obhliadky. 

Sedela si tam tak na starej borovici a možno premýšľala čo tu to zelené čudo robí. A či neprinesie skazu ako o dolinu ďalej. A dokedy tu bude stáť stará borovica, na ktorej si tak rada ohlodáva šišky...

Konečne ale prišli dažde, teplota trošku klesla a už to vyzerá, že leto odovzdá svoje horúce žezlo. Neklamným znakom prichádzajúcej jesene je aj to, že som stretol práve túto tichú pozorovateľku. Veveričky totiž výhradne fotím pred alebo počas jelenej ruje. Neviem čím to je, či sa viac pohybujem v ich teritóriách alebo už koncom leta začínajú zháňať zásoby na zimu a ich aktivita sa tak zvyšuje. Tak či onak, som rád, za každé stretnutie s  každým divým tvorom. V tomto prípade som rád dvojnásobne. Tieto krásne ryšavky veľmi rýchlo miznú z našich lesov a tak sa vždy poteším, keď sa niekde v korunách stromov mihne ich hrdzavý chvostík.