Trpká realita

Prvé ráno vôbec nebolo úspešné. Bolo teplo a jelene sa ozývali len ďaleko a rýchlo stíchli. S Bajkou sme neskôr šli na hríby. Výsledok bol ale rovnaký ako s jeleňmi. A tak mi ostávalo len sa sústrediť na večer. Rozhodol som sa opäť vyskúšať miesto, kde som bol naposledy.

Tentokrát som si sadol o kúsok ďalej, aby som mal lepší rozhľad. Bolo ozaj teplo. Sedel som len v mikine a krátkom tričku a myslel som, že sa uvarím. Takéto počasie veru nie je vôbec ideálne pre jeleniu ruju. No aj tak som ostával naladený optimisticky. Kamarát Juro mi vravel, že by tu mala byť zver a tak som bol stále v strehu. 

Tentokrát mi spoločnosť namiesto bocianov robil zajac, ktorému z trávy trčali len uši.

Okrem neho ale po zveri ani chýru ani slychu. 

Obloha sa zatiahla a svetla bolo už žalostne málo. Vtedy sa ale na rovnakom mieste ako minule objavil mladý jeleň. Šestorák. Rovnako prešiel z kríkov na lúku a stratil sa za kopčekom. A vtedy to začalo. Postupne za ním vyšlo ďalších 10 kusov. O chvíľu z hora ďalšie jelene. A akoby ich nebolo málo, z diaľky sa pridali ešte ďalšie. No len 4 boli súcejšie. A aj z tých štyroch sa mi ukázal bližšie len jeden. A aby toho nebolo málo, tak sa stále motal pri ohradníku pre dobytok, ktoré sú už naozaj na každej lúke v okolí Žiliny. Jeleňom ale na rozdiel od kráv nerobí problém bariéry prekonať. Akurát tie zábery nie sú úplne oku lahodiace. 

Sedel som až do úplnej tmy. Na jelenej porade sa dovedna stretlo 32 paroháčov, no ani jeden ešte neručal. No tá vysoká teplota robila svoje.

Keď sa zotmelo a jelene zašli za kopec, pobral som sa aj ja.