Uši v strehu

Ani neviem ako a jún je za nami. Vôbec sa mi v tomto mesiaci nedarilo, tak ako som si to predstavoval. Z toho množstva vychádzok bolo len mizivé percento úspešných. Niekedy to tak proste je. Treba sa s tým zmieriť, zodvihnúť hlavu hore a pozerať sa na lepšie zajtrajšky.

Pred nami je celý júl. Azda ten najteplejší mesiac. No okrem neznesiteľných horúčav prináša aj viaceré pozitíva. Lúky priam hýria životom. Všadeprítomné pestrofarebné kvety, dozrievajúce maliny, bzukot hmyzu a spev vtákov. V neposlednom rade je to mesiac, kedy začína srnčia ruja. A tak, pomaly ale isto, treba prejsť srnčie lokality a zistiť čo sa od poslednej návštevy zmenilo.

Ako prvé som si vybral lúčky na úpätí Strážovských vrchov. Toto miesto som "objavil" len nedávno. Poznal som ho a navštívil som ho už aj niekoľkokrát predtým. No pozorovať srnčiu ruju som tu bol prvýkrát až v roku 2022. Vtedy sa v podstate z náhody stala neodmysliteľná súčasť môjho zoznamu lokalít na leto, a najmä na srnce počas ich obdobia lásky.

Bol som zvedavý, ako to tam vyzerá. Kosenie tu prebieha zvyčajne zhruba v polke júna a tak do ruje stihnú lúky znova krásne zarásť a zakvitnúť. No pred samotným fotením si treba pripraviť aj miesta, poprípade sa pripraviť dopredu na zmeny, ktoré nastali od minulého roka. A tak som už kráčal po tme strmým kopcom. Po 10 minútach som sa odpojil zo zvážnice a pokračoval som pozdĺž pásu mladých bukov. Už keď som vchádzal na lúku, na horizonte som si všimol tmavú siluetu. Na tú vzdialenosť som ale nevedel rozoznať o čo sa jedná. Iba som sa mierne prikrčil a snažil sa našľapovať tichšie. O pár minút som už sedel zamaskovaný na mieste. Z tmavej siluety sa nakoniec vykľul diviak. Nepočkal ale do svetla a ešte za tmy zašiel do kríkov. Vtedy sa ale na scéne objavili ďalší dvaja aktéri. Cez stred lúky mladá líška hnala mačku, vracajúcu sa po nočnom love do dediny. Chvíľku som pozeral na jej chvost. Práve pred dvoma rokmi som tu stretol divú mačku. Táto ale bola domáca. Líška vyzerala, akoby sa chcela hrať. No jej zámer sa nestretol s pochopením a mačka jej so zdvihnutým chrbtom a mravčaním uštedrila zopár výchovných a bolo po naháňačke. A tak sa líška, s prašivým chvostom pobrala kade ľahšie. Vždy ma mrzí, keď vidím, ako sa líšky trápia s týmto ochorením, no aj taká je príroda.

Postupne sa rozvidnievalo. Na krásne svitanie som ale mohol zabudnúť. Východný horizont zakrývali mraky a tak som pozoroval okolie len ďalekohľadom. Na tom istom mieste, kde sa pohyboval diviak, sa zrazu zjavilo niečo hnedé, skoro až oranžové. Srnec! Pozrel som cez hľadáčik fotoaparátu a priblížil som si ho. 

"Žeby to bol jeden z tých, čo som tu stretol minulý rok?" pomyslel som si. Na jeho detailné prečítanie bol však ďaleko a bola ešte tma. Dlho sa nezdržal a pobral sa rovnakým smerom ako diviak pred ním. 

Odvtedy mi spoločnosť robili už len 3 zajace. Jeden prebiehal len pár metrov odo mňa. Kvôli chýbajúcemu svetlu som ale nefotil. V kútiku duše som veril, že sa ešte niečo ukáže. Napríklad jelene, s ktorými sa mi ozaj minulý mesiac vôbec nedarilo a týmito miestami raz za čas prechádzajú do smrekových lesov. Paroháče sa nakoniec nekonali. Náladu mi ale zlepšil jeden so spomínaných zajacov. Odpojil sa od svojho súputníka a priskákal len na pár metrov.

Svetlo ešte stále nebolo ideálne, ale nakoniec z toho vyšla celkom obstojná fotka. Dlho som sa však z jeho prítomnosti netešil. Spoza chrbta sa ozvalo prašťanie. Skupinka diviakov sa presúvala cez mladú bučinu a všetkým dávala na známosť svoju prítomnosť hlasných krochkaním. Zajačik sa veru týmto prejavom veľmi netešil a jemu prirodzeným spôsobom zdupkal na druhú stranu lúky. Diviaky prešli poza mňa. Chvíľami som myslel, že sa vynoria len pár metrov odo mňa. Nakoniec sa ale stratili v šere lesa. 

Keď bol vzduch čistý, upravil som si miesto pre ďalšie návštevy a išiel som sa ešte kúsok prejsť po lúkach. Na spodnej časti lúk som zbadal dve srny. Keď som sa k nim približoval, dočkal som sa napokon aj "vytúženého" jeleňa. Niečo ho vyrušilo ešte pred mojím príchodom a tak som ho len videl ako v diaľke uteká do úkrytu. Cestou domov som ešte raz zazrel mladú líšku z rána ako odpočíva pod trnkovým kríkom a jednu ozaj vyziabnutú srnu.

Obhliadka, od ktorej som si moc nesľuboval teda dopadla nad očakávania. Túto lokalitu si na teraz môžem "odškrtnúť" a o pár týždňov sa sem vrátim. Dúfam, že sa dovtedy srnec osmelí, a nie len on.