V kráľovstve lesa

Mnoho času som tento rok strávil aj v lesoch. Chcel som trochu zmenu od klasických lúčnych jeleňov. Veď už samotné meno našich kráľov napovedá, že sú to lesné tvory. A keď sme s kamarátom Palim objavili krásne papraďami zarastené čistiny v lesoch, hneď som vedel, kam budú viesť naše kroky najbližšie dni.

A bolo to len úplnou náhodou, že sme tento biotop objavili pri poobednej prechádzke. Začalo to hneď magicky, keď na okraji lesa rástla bedľa, veľká ako dáždnik. Pali sa pod ňu hneď hodil, aby náhodou nezmokol, keby prišiel znova dážď.

Postupne sme prechádzali cez miesta, ktoré som vopred vytipoval. Pekné čistiny, len trošku zarastené. Cieľ boli dve väčšie, ktoré sa nachádzali v srdci lesa. No ani vo sne mi nenapadlo, že budú takéto krásne. Cítil som sa ako v raji.

Vždy som chcel fotku jeleňa na jeseň v krásne sfarbenom papradí a teraz, keď som našiel miesto, veril som, že to vyjde.

Nanešťastie boli čistiny nie úplne vhodné na fotenie a tak sme v ten večer ostali sedieť len na okraji jednej a počúvali sme ručanie jeleňov nad nami. Zopár sa ich prišlo na nás aj bližšie pozrieť, no cez hustý porast ich nebolo vidno. Vedel som ale, že tam nie sme posledný krát.

Hneď ďalší večer sme sa vybrali o kúsok vyššie, odkiaľ minule prichádzali jelene. Keď sme sa vyštverali na kopec, neveril som vlastným očiam. Ďalšia čistina s papraďami. Jelene už spustili koncert a tak sme sa rýchlo usadili do prvej rady a čakali sme čo sa bude diať. V mladine pred nami sa ozývalo zo 5 jeleňov vo vzdialenosti 100 metrov. Taký rev som jakživ nepočul. Bolo však zamračené, takže po hodine sme mohli na fotenie zabudnúť. O to viac sme si užívali to nádherné jesenné divadlo. Nakoniec si nás prišiel obzrieť zblízka aj jeden z aktérov, no ostal stáť v tmavom lese a my sme sa už pomaly zberali.

Ďalší večer sme opäť zmenili taktiku. Chceli sme to obísť zboku. Potichu sme sa plížili lesom, až sme sa dostali na miesto. Čakalo nás nemilé prekvapenie. Strmina a hustý les. "Tade to nepôjde", hovorím potichu Palimu. Zbehli sme v pološmyku dolu kopcom a vrátili sa k pôvodnému plánu. Po príchode na miesto som ale Palimu navrhol, že sadneme do lesa oproti čistinke ak bude dobrý vietor. Ten tiahol jemne dole kopcom, čo bolo dobré. Každý sme si vybrali svoj strom a usadili sa. O necelú hodinu sa začínali ozývať prvé jelene z mladiny pred nami. Sem tam som im zahral na ich nôtu. Iba jeden sa na chvíľku odvážil bližšie. Obaja sme ho mali ale z uhla a tak sme sa zbytočne nehýbali. Z času na čas som húkol do vábničky a zhruba po hodine sa nám od chrbta ozval jeleň. "Keď bude prechádzať okolo nás, ani sa nepohni", šepkám Palimu. Pár krát som mu ešte mrnkol na cestu a jeleň ako na povrázku postupoval bližšie. Keďže Pali bol otočený trošku nižšie, uvidel ho ako prvý. Čím bol bližšie, tak Pali viac vytriešťal oči. Podľa toho som sa mohol orientovať, keďže jeleňa som mal priamo za chrbtom. Zrazu som začul dupot. "To zrejme chytil vietor, alebo sa mu nepáčia Paliho vypúlené oči", pomyslel som si. No neutiekol. Cúvol zopár krokov a obišiel nás zhora. Keď už bol za našou úrovňou, spustil som kanonádu. ISO na maximum, rýchla uzávierka a čas rýchly čo to dá. Po každej sérii sa jeleň len obzrel, no vždy mal ako naschvál hlavu za stromom. Nakoniec sa aspoň jedna fotka podarila.

Následne jeleň zašiel do mladiny, kde sa predtým ozýval silnejší jeleň. Myslel som si, že dostane nafrak a ujde svinským krokom. No tento 10-torák prechádzal cez húštiny ako nôž maslom. Na chvíľu sa nám stratil z dohľadu. Po chvíľke na mňa Pali zasypel: "Ssss, pred nami dole je jeleň." "Kde, nevidím," odpovedám. "Asi ho máš za stromom", odvetil Pali. Tak aj bolo. Zrazu sa vynorili spoza stromu jelenie parohy. A hádajte kde? PRIAMO V PAPRADÍÍ!!!

Síce to nie je 20-torák a takmer ho nevidno, no svoj sen som si myslím celkom obstojne splnil.

Tak zas nabudúce, možno o rok, no jedno viem isto, určite sa sem ešte vrátim.