V papradí

Od momentu, kedy som ako začínajúci fotograf obdivoval fotky jeleňov z Richmond parku v Londýne, som sníval, že aj mne sa také niečo niekedy podarí. Vtedy som neriešil, že je to vlastne "umelohmotný" wildlife. Ľudia sa tam prechádzajú pomedzi zver a tá je na ne zvyknutá. Ubehlo od vtedy takmer 20 rokov a mňa tá myšlienka jeleňa v papradiach nikdy úplne neopustila. Jediné čo sa zmenilo, je postoj k wildlife fotografii. Kedysi mi bolo jedno, kde som išiel fotiť. Dnes vyhľadávam pokoj a kľud, ktorý sa každým rokom viac a viac vytráca aj z miest, kde to ešte pred pár rokmi bola paráda. Čoraz viac si vážim fotky z divočiny, aj keď často nie sú dokonalé. Akoby nejaké z mojich boli dokonalé :D. A keď sme s Palom minulý rok objavili raj v Strážovských vrchoch, vedel som, že tam nejaký ten deň strávim. A tak sme hneď ďalší výjazd naplánovali práve sem.

Teplé počasie tento rok u nás ruji na lúkach nepraje. Jelene sa zdržujú v lesoch a na otvorené priestranstvá vychádzajú až za tmy, ak vôbec. A tak nám neostávalo nič iné len sa vydať za nimi. Aj napriek tomu, že moja technika na fotenie v lese nie vôbec stavaná, povedal som si, že za pokus to stojí. 

Ráno sa mi nezdal zvuk na videách a tak sme sa cestou ešte zastavili na čistinke, kde som si ponastavoval mikrofón. Po zhruba dvoch kilometroch sme sa znova ocitli v raji. Nie dlho po našom príchode sa ozval aj prvý jeleň v lese pred nami. Rozdelili sme sa. Pali šiel to tmavšej časti lesa medzi stromy, ja som ostal na okraji, pri kalisku. Lepšie povedané po vyschnutých zvyškoch kaliska. Vo výhľade mi prekážali zo 3 uschnuté konáriky visiace zo smreku pred kaliskom. Potichúčky som ich odstránil a zamaskoval som sa medzi stromami. 

Po chvíľke sa spustil dážď. Bol som prekvapený, lebo zrážky nehlásili a ani radary pred výpravou ničomu takému nenasvedčovali. Rýchlo som skontroloval aktuálny vývoj. "To je len malý mráčik :D" píšem Palimu opodiaľ. No spustil sa dobrý 15 minútový lejak. Boli sme však ukrytí pod stromami a tak sme to vpohode prečkali. A dobre sme urobili.

Všetko v lese akoby ožilo. Predtým vyblednuté papradie nabralo sýte zeleno-oranžové farby. Z oblohy padali ešte posledné kvapky keď som pomedzi konáre predo mnou zbadal pohyb. Najprv som si myslel, že je to veverička, no hneď na to sa tam mihol zreteľne kus vysokej. Nevedel som, či to bola jelenica, alebo jeleň. Skúsil som zaručať. Nič sa ale neozvalo. No po pár minútach sa odtiaľ vynoril jeleň. Neveril som vlastným očiam. Pomaly kráčal dole svahom priamo ku mne. Uzávierka cvakala a ja som zatajoval dych. Jeleň vtedy zahol späť do lesa. Myslel som si, že je po fotení, no akoby si povedal: "Idem sa ešte napiť", a znova sa otočil priamo na mňa. Srdce sa mi rozbúchalo ešte viac. Už bol tak blízko, že sa mi na šírku nezmestil. Uvoľnil som skrutku na statívovej objímke a otočil fotoaparát na výšku.

Krásny 16-torák si to s pokojom Angličana a steblom trávy v ústach vykračoval pomedzi papradie rovno ku mne. Myslel som si, že sa mi sníva. Jeleň ešte pár metrov podišiel, a už sa mi nezmestil ani na výšku. Zastal medzi papradím, sklonil hlavu a napil sa dažďovej vody na okraji kaliska. Prehodil som foťák znova na šírku a natočil som pár sekúnd videa a urobil zopár fotiek.

Pozrel ešte na Paliho sediaceho po mojej ľavej ruke a ako prišiel, tak aj odišiel. Potichu a zatajene sa stratil v bukovej mladine. Rýchlo som skontroloval fotky na karte, či to ozaj nebol len sen. Bol to sen, ale stal sa skutočnosťou. 

S Palim sme si vymenili pohľady a aj cez maskovanie sa nám obom cerili zuby. Chvíľku sme ešte ostali sedieť a keď sa nič nedialo, išiel som k nemu. Len čo som prišiel a prehodil pár slov, pred nami sa ozvalo ručanie. "Poďme späť k tomu kalisku", hovorím Palimu. "Tam ho privábim." Rýchlo sme sa vrátili. Na hľadanie miesta nebolo času nazvyš a tak sme si sadli na moje miesto obaja. Zaručal som. Jeleň mi ihneď odpovedal ohromným hlasom a blížil sa ku nám. Zrazu sa jeho parožie mihlo pomedzi stromy. "Už ide", hovorím Palimu. Zaručal som ešte raz a za pár sekúnd bol pri kalisku. Skúšal som fotiť, no už bola ohromná tma a tak som prepol na video. 

Jeleň si s revom bez váhania ľahol do kaliska a začal sa v ňom váľať. Špliechal na seba bahno, prehadzoval sa z boka na bok, ručal. Neskutočné divadlo. Malo to len jeden háčik. Bol príliš blízko a tak sa mi podarilo zachytiť len detaily tohto krásneho predstavenia. Najkrajšie na tom všetkom bolo, že o nás absolútne nevedel ani na 20 metrov. Mal som pocit, že pozerám nejaký dokument z National Geographic. Krásny raritný jeleň sa bahní a šalie v blate. Asi po 10 minútach v bahennom kúpeli sa jeleň postavil, otriasol, zaručal a odkráčal dole kopcom. Pali mi len zašepkal: "Ako správny chlap, okúpal sa, navoňal sa a šiel za babami." 

Presne pre toto chodím do prírody, pre tie neopakovateľné chvíle, ktoré často ani nezachytíte žiadnou technikou. Kedy je najlepší objektív vaše oko a najlepšia karta je vaša pamäť. Tento deň sa mi ozaj zapíše hlboko, medzi najkrajšie zážitky z prírody.

Úspešné fotenie sme s Palim tradične ukončili rituálnym tancom a spokojne sa pobrali domov cez rozmočené cestičky až k autu za sprievodu jeleních piesní lásky.