V pozore

Medzi pravidelne opakujúce sa rituály v jarnom období patrí aj medvedia ruja. Medvede vtedy hľadajú rujné samice a tak sa zdá, akoby boli v tomto období všade. Pri každej mláke v blate vidno stopy, na cestičkách trus a neraz sa ukážu i samotné medvede.

U nás, pod Malou Fatrou, je vidieť zväčša len tie pobytové znaky. Väčšina medveďov vychádza až za tmy, a s ranným brieždením sa opäť stráca v lesoch. 

Vybral som sa teda jedno ráno skúsiť šťastie. Neprešlo ani 15 minút od príchodu a už som jedného stretol. Ale poporiadku. Po príchode na miesto som vybral výbavu z kufra auta a pokračoval krajom lúky. Neďaleko sa ozývala kukučka a tak som si v duchu hovoril, že keď nič neuvidím, skúsim sa povenovať práve jej. Po pár metroch som sa ale zháčil a zistil som, že som v aute nechal podsedák. Sedieť v mokrej tráve sa mi veru nechcelo a tak som sa poň vrátil. Prechádzal som popri kríkoch a keďže som danú lokalitu moc nepoznal, len tak som "šmejdil". Pozrel som na každú lúčku, každé zákutie, aby som mal predstavu ako to tu reálne vyzerá. Vždy si pred výjazdom pozriem satelitné mapy a určím si približné miesta, ktoré chcem preskúmať. No často to v realite vyzerá ináč. Tak tomu bolo aj teraz. Stál som na okraji lúčky a podľa satelitu sa mala za bariérou kríkov nachádzať ďalšia. Skúsil som prejsť po zvieracom chodníčku, avšak neúspešne. Cez húštinu som sa nepredral, a tak som sa vrátil späť. Pokračoval som pozdĺž druhého okraju lúky. Kukučka mi už párkrát preletela ponad hlavu a ja som zvažoval, či neostanem niekde, zamaskujem sa a vyskúšam na ňu počkať. Bolo ale ešte šero a tak som pokračoval ďalej. Prešiel som cez malú remízku. Tu bola časť lúky pokosená. Prechádzal som okolo skupinky kríkov, keď som zrazu za nimi spozoroval medveďa. Bol približne 50m odo mňa a nevedel o mne. Kráčal po lúke a mieril do jarku. Ihneď som sa skrčil ku kríkom a začal som vyberať foťák. No kým som bol pripravený, medveď už bol v jarku. Počkal som si teda na moment keď bude zachádzať do lesa v protisvahu a spravil som si dokumentačné video. Prešiel cez lúku a stratil sa v lese. Ďalekohľadom som prezeral terén kde zašiel a len pár metrov odtiaľ zachádzal druhý kus. Pravdepodobne medvedica. "Na prvý pokus to nie je zlé", povedal som si. Keďže široko ďaleko nič nebolo vidno, vybral som sa obzrieť miesto, kde zachádzali oba medvede. Na fotenie nebolo úplne ideálne. Terén zvlnený, miestami nebolo vidno na viac ako 30m, ale človek si často nenavyberá. A tak som toto miesto zahrnul do repertoáru.

Vybral som sa sem aj na druhý deň ráno. Nič som však na rozumnú vzdialenosť nevidel. Iba jedného medveďa na viac ako kilometrovú vzdialenosť. Na prechádzke som si ale všimol jednu peknú stopu, ktorá patrila nie zrovna najmenšiemu medveďovi.

Aj na spodnej časti doliny bolo vidno zopár stôp a tak bolo jasné, že tie medvede tu sú. Ostávala jediné. Mať trošku šťastia a natrafiť na ne aj po svetle. 

Tretí a štvrtý pokus dopadli ešte horšie. Nič som nevidel a aj som do nitky zmokol. No nevzdával som sa. Moje prieskumy narušila firemná akcia a tak som sa vrátil až po týždni.

V noci pršalo a všetko bolo mokré. Okrem toho tráva podrástla a siahala mi až vyše kolien. Kým som prišiel na miesto, mal som kompletne mokré nohy. Bolo však teplo a tak mi to vôbec nevadilo. Sadol som si na zem a oprel o kmeň smreku, odkiaľ bol najlepší výhľad na okolie. No cez vysokú trávu som doľava nevidel ani na 20 metrov. Na protiľahlom svahu prechádzala osamotená jelenica. Cez údolia sa prelievali lokálne hmly. Postupne svitalo. Z ľavej strany sa ozval brechot srnca. Na chvíľu som spozornel. Nič podozrivé sa nedialo a tak som stratil záujem a odvrátil zrak smerom do doliny. Vtom akoby mi niečo hovorilo aby som sa otočil a pozrel za seba. A dobre som spravil. Bol tam medveď. Nie veľký. Prechádzal pozdĺž lesa. Ihneď som schmatol foťák zo statívu a skúšal som fotiť. Na moju techniku bolo však ešte málo svetla a tak výsledok nestál za veľa.

Po pár metroch zastal, zháčil sa akoby zachytil môj pach a pobral sa do lesa. Každé stretnutie s medveďom je pre mňa vzrušujúce, aj keď sa nejedná o obrie samce z Liptova. 

Adrenalín sa minul, srdce prestalo biť a po chvíli keď už nič nechodilo, vybral som sa na prechádzku. Celkom som to ale neodhadol. Tráva bola ozaj vysoká a už som mal mokrú aj mikinu. No už nebolo cesty späť a tak som pokračoval. Pristavil som sa pri mláke, no žiadne ďalšie stopy nebolo vidno. Schádzal som pomaly dolu kopcom, keď sa z malého lesíka uprostred lúk vynoril ďalší medveď. Bol som od neho vzdialený tak pol kilometra. Nevedel o mne a pásol sa na tráve. No a keďže som to mal po ceste, vydal som sa k nemu. Krížom cez lúky, cez vysokú trávu. Po pár metroch mi už nevadilo mokré oblečenie. Po totálne zmáčaných nohaviciach mi voda stekala priamo do gumákov a pri každom kroku mi v nich žblunkalo. Prešiel som potok a rozhodoval som sa či prídem odspodu alebo z vrchu. Vybral som si druhú možnosť, keďže odspodu by som vyšiel ozaj len pár metrov od medveďa a nemal dobrý výhľad cez vysokú trávu. Obišiel som teda lesík a dostal som sa nad "chlpáča". Ten sa spokojne pásol v tráve, kde ho skoro ani nebolo vidno. Vtom sa zdvihol na zadné ako surikata. Zrejme chytil vietor. Chvíľku sa obzeal okolo seba, no mojím smerom ani raz.

O pár minút skočil na všetky štyri a poklusom sa vybral aj on do lesa. Ja som si ešte nabral posledné mililitre vody do gumákov na ceste k autu. Tam som všetku vodu vylial, a veru, nebolo jej málo.

Z fotiek sa veľmi teším, aj napriek tomu, že to nie sú svetoborné zábery. Stretnúť medveďa po svetle u nás nie je vôbec ľahké a tak dúfam, že pri nejakej ďalšej výprave sa mi ich podarí odfotiť lepšie.