V spleti konárov

Jedno teplé poobedie som sa rozhodol, že pôjdem skontrolovať kuvičky. Počas zimy som ich párkrát počul, no vždy na veľkú diaľku alebo úplne potme. A hlavne na úplne nezvyklých miestach. Bol som zvedavý, či sa vrátili na svoje hniezdisko z minulého roka.

Bola nedeľa, svietilo slnko a bolo teplo. Posledný deň pred zmenou počasia. To znamenalo len jedno, všade budú davy ľudí. Povedal som si, že aj tak pôjdem až dozadu do doliny, kde nik nechodí. No takmer som nemal kde ani auto odstaviť. Toľko áut som tu asi v živote nevidel. Had ľudí sa krútil dolinou. Všetkých som predbehol a odklonil som sa do bočnej doliny. No aj tam sa motal starší pár. Našťastie ďaleko nezašli a po chvíľke vracali. A tak som som mohol konečne pokračovať osamote. Po pár minútach som vybehol na malý hrebienok, kde som kuvičky videl o takomto čase pred rokom. Vtedy sa mal to šťastie pozorovať aj párenie. Hniezdnu dutinu sa mi však dohľadať nepodarilo. Dokonca sa tu neukázali ani na jeseň a tak som ani nedúfal, že čosi uvidím. Šťastena však stála pri mne a kuvičky sa ukázali.

Bohužiaľ sa stále držali vysoko, alebo v spleti konárov. Takže tentokrát som si odniesol len zopár dokumentačných fotiek a videí. Sedel som tam však až do tmy. A čuduj sa svete, aj tentokrát sa len kúsok odo mňa párili. Niekde na blízku musia mať aj tú dutinku. Nájsť ju je však ako hľadať ihlu v kope sena a to ešte 10m vo vzduchu. Určite sa sem ešte vrátim a pokúsim sa o nemožné.