V srdci hôr

Po dlhšej dobe sa mi zacnelo po ozajstnej divočine, na akú som bol zvyknutý na Liptove. A tak som sa vybral na potulky Malou Fatrou a konečne som sa odhodlal pozrieť jedno miesto, ktoré ma lákalo už dlhšie.

S divokými dolinami Liptova sa to určite nedá porovnávať. No mal som chuť vypadnúť od civilizácie čo najďalej, kam po práci zájdem. Pol hodina autom a ďalšia hodina šľapania. Od auta je to trošku strmšie, no netrvalo dlho kým som sa vyštveral na vrch kopca. Odtiaľ je to už len v podstate po vrstevnici, až na lúky v závere jednej z fatranských dolín. Cestou som na okraji jednej smrekovej mladiny stretol srnu, no akurát som volal s Palim a prehováral ho na pozorovanie medveďov ďalší deň. No a keďže som bol už dosť ďaleko od ľudí, pobytové znaky "chlpáčov" som hľadal aj tu. Dlho som ale nenašiel nič, ani len stopu v blate, ktorého bolo po ceste neúrekom. Dočkal som sa až neďaleko miesta, kde som plánoval stráviť podvečer.

Stopa patrila k tým väčším a tak som sa potešil. Pokračoval som ďalej asi 500 metrov, kým som prišiel na okraj lúky. No stalo sa to, čoho som sa obával. Terén v dolinke nebol dobrý, priam až nepoužiteľný. Prechádzal som okrajom lúky. Všade boli pobytové znaky jeleňov. Stopy, ležoviská, trus. Fotiť sa však nedalo odnikadiaľ. Prešiel som ešte na druhú lúčku, ani tam to nebolo o nič lepšie. Kúsok za zákrutou mali byť ešte jedny lúky, no vzhľadom na nedostatok času som sa vrátil naspäť a sadol som si len tak na okraj lesa. 

A môj šiesty zmysel ma po dlhej dobe opäť nesklamal. Neviem či to má tak aj niekto iný, ale veľmi veľa krát, keď prídem na miesto, kde som nikdy nebol, môj vnútorný kompas mi dáko napovie, kam si mám sadnúť do cesty dákemu zvieraťu. Zhruba po pol hodine sedenia, sa v tieni lesa oproti mne z ničoho nič objavila líška. Mal som cez objektív prehodenú len maskovačku a tak som sa snažil moc nehýbať. Prešla popri mladom smreku a vybrala sa na lúku predo mnou. Zastala v jej strede, sadla si a labkou sa začala škrabať za krkom. Trvalo to aj niekoľko minút, kým sa jej uľavilo od svrbenia. Následne si to namierila priamo ku mne. Rýchlo som prepínal na rýchly mód uzávierky. Cvakanie ju zaujalo a išla sa pozrieť na mňa bližšie.

Ale keďže som nebol dôsledne zamaskovaný, po chvíľke zistila, čo som a už upaľovala odkiaľ prišla. Vtedy som len s úsmevom na tvári krútil hlavou a v duchu si hovoril, že keby som sedel len o pár metrov ďalej, alebo pri druhej lúčke, líšku by som nevidel.

Neskôr sa začala do doliny natláčať nízka oblačnosť, ktorá sa postarala o dramatické okamihy. 

Urobil som zopár videí a keď už bolo šero, pobral som sa domov. Cestou som ešte stretol 3 skupinky vysokej a zajaca na zvážnici už takmer po úplnej tme len pár metrov od auta.

Medveďa sa mi zahliadnuť nepodarilo. No bol som rád, že ma môj "dar" neopustil a vnútorný hlas ma na novom mieste po dlhej dobe nesklamal.