V starej bučine

Predtým ako vyrastú všetky listy a koruny stromov zahalia lesných obyvateľov do tieňa, som sa vybral pozrieť sovu lesnú. Je to už štvrtý rok, čo sa stále zdržiava v jednom dutom buku. Každý rok s nádejou chodím pozrieť ako sa má a či už konečne nie je sama.

Z domu som vyrazil o trošku skôr. Tentokrát len v tenkej mikine. Prešiel som od auta asi pol hodinku a vnoril som sa do bukovej hory. Po pár metroch ma čakalo prekvapenie. Na lesnej ceste, asi 100m odo mňa stál veľký pes a štekal. V momente mi prebehli celým telom zimomriavky. Z opustených túlavých psov bez doprovodu mám strach. Nikdy neviem, čo mám od nich čakať. Zachoval som ale chladnú hlavu, prihovoril som sa mu a riadil som sa podľa hesla, pes čo šteká nehryzie. Pomaly som postupoval svojou cestou. Zabralo to a pes zbehol s brechotom do lesa podo mnou. Vydýchol som si a pokračoval som ďalej. Každých pár metrov som sa ale obzrel za seba a skontroloval situáciu. Tulák ma ale neprenasledoval a ja som sa mohol naplno venovať foteniu. 

Keď som dorazil na miesto, zamaskoval som sa za hrubým kmeňom stromu oproti dutine. Lesom sa ozývalo šťebotanie škorcov a z času na čas preletel tesár čierny a ozval sa charakteristickým hlasom. Stromy už boli oveľa viac zalistené ako som predpokladal a tak tu panoval príjemný chládok. "Vyzerá to tak, že som prišiel v hodine dvanástej," hovoril som si v duchu. Ešte pár dní a už by som si s mojou technikou v šere lesa moc nezafotil. 

Spoza kmeňa trčal iba objektív a tak som každých pár minút kontroloval dutinu cez "Live view". Vždy som si chcel natočiť ako sovička vylieza z dutiny. No vždy som ten moment prepásol. Tak tomu bolo aj teraz. Prekvapivo sa ukázala ešte v prudkom svetle. Urobil som si len zopár dokumentačných záberov a čakal som, kým sa slnko skloní nižšie k horizontu.

Moje čakanie však prerušil šuchot. Spozornela aj sova v dutine. Hneď mi prišiel na um ten pes, ktorého som stretol cestou. No nešlo mi do hlavy akoby sa sem dostal. Šuchot a praskot bol čím ďalej tým intenzívnejší. Až natoľko, že sovička to vyhodnotila ako hrozbu a na moje počudovanie uletela preč. Po skúsenostiach z minulých rokov by som čakal, že sa iba stiahne do útrob bútľaviny. Trošku som bol sklamaný a prekvapený zároveň. Už bolo treba len zistiť, kto je pôvodcom toho šuchotu. V tom sa zrazu spoza stromu vynorila diviačica. S rypákom v listoch hľadala niečo pod zub. Nerobil jej problém ani prevracať hrubšie konáre a tak niet divu, že sova "vzala nohy na plecia". Pomaličky sa blížila ku mne, no ako to tak v lese býva, delili ma od nej rôzne prekážky. Mladé buky, kopy lístia alebo popadané halúzky.

Postupne sa približovala.

Prišla tak blízko, až sa mi do hľadáčika nezmestila poriadne ani jej hlava.

Aj napriek tomu, že som na ňu 2krát zacmukal a zafučal, nerobila si z toho ťažkú hlavu a pokračovala v brázdení lístia.

Osudným sa mi stal až mikrofón, o ktorý som zavadil šiltovkou, keď som sa otáčal v momente, keď mi prechádzala budúca mamina poza chrbát a s rachotom spadol do lístia. Celkom ma to nahnevalo. Akurát sa diviačica dostávala na otvorené priestranstvo. Ale taký je život.

Aj napriek dvom sklamaniam to bol celkom vydarený fotolov. O pár dní už po našich lesoch budú pobehovať aj malí pásikaví potomkovia tejto diviačice. Určite čoskoro pôjdem pozrieť ešte raz aj sovu a kto vie, možno sa opäť stretneme.