V zajatí snehu

Zasnežený víkend som ukončil výpravou za srncami. Cestou ešte miestami padal sneh, no v meste to už bol dážď. Vedel som, že je to na dlhšiu dobu posledná možnosť odfotiť niečo na snehu. 

V ťažkom mokrom snehu sa kráčalo zle. Zem vôbec nie je premrznutá a pod bielou perinou sa skrývalo bahno. No na tejto lokalite som si už na to zvykol, býva tu blato aj v tých najväčších suchách a mrazoch. Postupoval som smerom k neďalekým lúkam a cestou som míňal rôzne druhy stôp. Od líšky, srnčej, diviakov až po vysokú. Tá tu nie je úplne bežne a tak mi táto informácia vliala trochu viac nádeje do žíl. Už len preskočiť potok a som tam.

Na druhej strane ma už čakali lúky a na ich okraji 3 kusy srnčieho. Smerovali do hustého porastu a tak som čakal kým zájdu. O pár minút som už mieril na moje obľúbené miesto. Vyhrabal som si jamku v snehu a zamaskoval som sa až po uši. Dlho sa nič nedialo a spoločnosť mi robili len prelietavajúce kormorány, kačice a labute. Neďaleký Váh využívajú ako migračný koridor. Mojím cieľom bola ale srnčia zver a tak môj zrak smeroval do lesíka predo mnou.

Už mi bolo dlho a tak si chvíľu krátil s telefónom v ruke. Predsa som tu už čakal vyše hodiny. Každú chvíľu som ale zdvihol hlavu a skontroloval okolie. A pri jednej kontrole, ani neviem odkiaľ, zrazu predo mnou stáli tie 3 kusy ktoré som videl zachádzať. Nechápal som, ako som si ich nevšimol prichádzať.

Srnček sa zvedavo vybral ku mne. Ani som nedýchal, nechcel som ho vyplašiť. Ale moja prítomnosť sa mu zrejme nepáčila a tak sa vrátil k zvyšku skupiny. Tam sa pásli ešte hodnú chvíľu až napokon opäť zašli do úkrytu. Ešte som pár minút počkal a pomaly som začal baliť techniku. Foťák som už mal zbalený, keď som v diaľke zbadal ešte jeden kus. Už bolo poriadne šero. No zrazu sa rozbehol krížom cez lúku a akoby ho čosi ťahalo ku mne. To niečo je zvyk, ktorý som za tie roky odpozoroval. Srnčia vyťahuje na pašu po tých istých chodníčkoch a keď si dobre sadnete, príde ku vám na pár metrov.

Tento mladík bol ešte viac zvedavý, ako jeho predchádzajúci kamarát. Aj napriek tomu, že už som nebol vôbec zamaskovaný, iba som sedel medzi steblami vysokých tráv, vôbec som mu neprekážal a bezstarostne prešiel okolo mňa na pastviny za mojím chrbtom.

Po 2 hodinách v snehu som teda odchádzal spokojný a bilanciu víkendu som doplnil o zábery srnčej. Nie sú to dokonalé, no sú na snehu a to sa cení dvojnásobne.