Vo vlnách času

Na prelome januára a februára by mala byt zem pokrytá hrubou vrstvou snehu a teploty by mali klesať hlboko pod nulu. Namiesto toho tu máme blato a namiesto sneženia dážď. A veru podľa predpovedí sa to ozaj asi ešte dlho nezmení a tak sa začínam zmierovať s tým, že zima už skončila. Fotiť sa dá v podstate v každom počasí a nejaké blato ma predsa neodradí. Pravda je, že ma trošku odrádza a preto si vyberám miesta, kde ho nie je až toľko veľa. Jedno z takých miest je pri vode, kde je viac kameňov ako blata. A tak som hneď po práci vyrazil, viac menej len na prieskum. 

Hneď ako som vyšiel z domu, vošiel som do lejaku. Pridal som do kroku, auto som mal ďaleko. Pokiaľ som prišiel na miesto, našťastie pršať prestalo. Oblohu zakrývali ťažké oblaky, a bola ozaj tma. Chcel som však zistiť viac menej iba aktivitu na tejto lokalite a na o človek nepotrebuje krásne "zlaté hodinky" (najlepšie svetlo na fotenie hodinu po východe a hodinu pred západom slnka).

Sadol som si len tak náhodne pod spadnutý strom obalený trávou a konármi po koncoročných záplavách. Sám o sebe mi poskytoval celkom dobré maskovanie, ktoré som ešte vylepšil maskovačkou. Opretý o kmeň stromu som sledoval dianie na rieke. V diaľke sa vo vlnách ponáral vodnár potočný, ktorého som míňal pri príchode. Neskôr preletel kormorán. Nič však nebolo na dostrel. Už sa blížil čas môjho odchodu, keď sa spoza mňa ozval škrek, typický pre volavku. Stuhol som. Ani som nedýchal. Volavka popolavá preletela popred mňa, urobila oblúk a sadla si na malý trávnatý ostrov priamo predo mnou. Urobil som si zopár videí a fotiek. No kvôli chýbajúcemu svetlu to boli len také dokumentačky. Po chvíľke sa volavka presunula na spodnú časť ostrova, kde ju krásne obtekala voda. Vtedy mi v hlave skrsla myšlienka. "Čo keby som nastavil dlhý čas?", prebehlo mi hlavou. Dravý spenený prúd rieky by sa tak stal razom jednoliatou rozmazanou plochou. A tak som už cvakal voličmi na foťáku a postupne som znižoval citlivosť a predlžoval čas. Volavky sú v tomto veľmi vďačné objekty. Často bez pohnutia stoja celé minúty. Na taký dlhý čas som sa ale nedostal. ISO som nastavil na najnižšie možné (100). Clonu som nechcel zbytočne škrtiť, kvôli separácii objektu od pozadia a tak som ju po pár pokusoch nechal otvorenú naplno (f 4.0). A keď som videl ten čas, ktorý vypľul foťák, pousmial som sa. Po pár pokusoch z toho vyšla aj ostrá fotka. 

Bola to presne 1 sekunda, ktorú som potreboval na zachytenie tejto fotky. Pripomenulo mi to jedno fotenie v roku 2010, kedy som ešte ako úplný amatér začínal s fotením. Objektom bol vtedy môj prvý odfotený jeleň lesný.

Tiež vtedy stál celú jednu sekundu, takmer bez pohnutia. Taktiež mi to pripomenulo starú techniku, s ktorou som začínal. Najmä manuálny zrkadlový teleobjektív s ohniskovou vzdialenosťou 500mm a pevnou clonou f 6.3. S takou technikou bolo ťažké čo i len zaostriť na statický objekt, nie to na divoké zviera v pohybe. Ale ku podivu sa mi s tou zostavou podarilo spraviť zopár pekných záberov.

Som rád, že som to nevzdal kvôli nepriaznivým podmienkam. A keď sa zotmelo až tak, že sa už nedalo poriadne ani zaostriť a liezli z toho už len mazanice, zbalil som si svoje "fidlátka" a spokojne s úsmevom som utekal domov.