Vytĺkajúci

Koncom týždňa ma nechalo auto v štichu a tak mi cez víkend pomohol Pali. Rozhodli sme sa obzrieť miesto, kam chodím na srnčiu ruju. Zaujímalo ma, či sú tu nejaké zaujímavé srnce ale hlavne, či sa ukáže aj nejaký jeleň. Často som ich tu totiž práve koncom leta vídaval.

Pri príchode na miesto nás už jeden srnec čakal uprostred lúky. Na okraji lesa sme sa ale s Palim rozdelili. On išiel iba kúsok vyššie do bukového lesíka a ja som pokračoval až úplne hore na úpätie kopca. Cestou mi zo starej zvážnice odskočilo srnčie. Neviem či to bola srna alebo srnec, bola ešte tma. Pokračoval som pár desiatok metrov poza Paliho a už som stúpal do strmého kopca. Cesta vedie cez les a tak som mal dobrý prehľad čo sa deje na lúkach. Na okraji lesa predo mnou som zbadal jelenicu. Pomaličky som okolo nej nebadane prešiel. Šero lesa ma ukrylo pred jej bystrým zrakom. Keď som už bol takmer hore, na lesnej čistinke sa pásla skupina diviakov. Bohužial som si ich všimol neskoro a tak odbehli do lesa.

Usadil som sa medzi kríkmi, kde bol najlepší výhľad. Asi po 20 minútach prešli popred mňa 2 jelenice. Fotiť sa však ešte nedalo. Čakanie na východ slnka mi spríjemňovalo kukanie kukučky, ktorá poletovala zo stromu na strom. Ako sa slnko blížilo k horizontu, schladilo sa a na svahoch protiľahlého skalného kopca sa začala kondenzovať hmla. Tá postupne zahalila celý pahorok a tak som si urobil aspoň zopár fotiek krajiny.

Ranné hmly

Bohužiaľ sa ale už nič neukázalo a tak sme to s Palim zabalili. Obehol som ešte lesný ostrovček. Na jeho druhej strane som sa pridal k Palimu a zišli sme k autu.

Mali sme ešte čas a tak som navrhol, že by sme šli pozrieť brlohy, ktoré mi poradil známy. Jeden jazvečí a druhý líščí, len pár metrov o seba. Po pár minútach sme už kráčali popri potoku, ktorého brehy lemovali stromy a kríky. Postupovali sme podľa inštrukcií a netrvalo dlho kým sme objavili prvý brloh. Bol to ten jazvečí. Krásny hrad s viacerými otvormi, no bol ukrytý doslova v džungli. Stôp pred ním bolo ale požehnane a tak som usúdil, že si sem skúsim sadnúť niekedy na večer a uvidím, či sa jazvece odvážia von aj za svetla. 

Líščia nora mala byť len o pár desiatok metrov ďalej a tak sme pokračovali po prúde potoka. Vyšli sme na malý briežok. V húštine niečo šuchotalo. "Sú tu," šepol som Palimu. No keďže sme mali zlý vietor, stiahli sme sa späť, zhruba na pol cestu k jazvecom. Tam sme si sadli a z diaľky sme pozorovali okolie oboch brlohov. Vtom sa zrazu vynoril z húštiny mladý srnček. Na rozdiel od svojich starších súkmeňovcov, ktoré vytĺkajú už v marci, on začínal až teraz. Na malých parôžkoch sa mu hompáľalo čerstvo odreté lyko.

Srnec lesný -Capreolus capreolus-

Náramne si pochutnával na čerstvej orosenej tráve. Dlho som po takej fotke túžil a tak sa mi v podstate splnil sen. Škoda len, že bol srnček ďalej akoby som si želal. Ešte hodnú chvíľu sme ho s Palim pozorovali ako sa pasie. Keď už bolo slnko poriadne vysoko, odkráčal do tieňa a spolu s ním sme opustili miesto aj my.

Síce sme líšky ani jazvece nevideli, no aj tento krásny mladý srnček nás potešil. Častokrát aj tie neplánované fotolovy prinesú pekné zážitky. Určite sa sem ešte vrátime na prieskum podvečer a pevne verím, že sa podarí aj niečo viac.