Za potokom

Väčšina mojich pozorovaní a fotografií je cielená. Predchádza tomu plánovanie, pozorovanie a následne trpezlivé čakanie na vytúžený záber. No mnohé sa prihodí len tak náhodne. Keď po ceste nájdem hniezdo ďatľa, alebo sa mi popred objektív niečo mihne keď sa presúvam. A tak tomu bolo aj tentokrát.

Plán bol počkať si na jelene. Ich parožie sa už začína formovať do finálnych tvarov. Po minulé roky chodili podvečer, pekne na jednu lúku pod horou ešte za svetla. Tento rok som ich tam z nejakých dôvodov videl len párkrát a aj to už dlho po západe slnka. Povedal som si ale, že šťastenu treba pokúšať. A tak som sa za nimi vybral.

Lokalita sa nachádza neďaleko môjho rodného mesta. Od auta je to asi 1,5km. Strmo hore, potom po rovinke, potom ešte kúsok po poľnej ceste a následne prudko dole cez les, preskočiť potok, odtiaľ ešte pár desiatok metrov a ste tam. Nič náročné. Pokiaľ nepršalo a dole lesom sa nešmýkate po zadku a cez rozvodnený potok ledva preskočíte. Všetko dobre dopadlo a o pár minút som už sedel zamaskovaný v trnkových kríkoch. Nanešťastie sa mi do západu slnka ale žiadna zver neukázala. Posledné lúče sa opierali ešte o protiľahlý svah a tak som si povedal, že skúsim ešte prejsť tade. Aj keby vyšli jelene práve teraz, trvalo by dlho kým by sa ku mne dostali a to by už bola poriadna tma. Navyše, na protiľahlej lúke vidno sem tam diviaky a srnčiu.

O pár minút som už bol znova pri potoku. Už z diaľky som počul, ako sa na druhom brehu pasú diviaky. Presnejšie, diviačice s prasiatkami. Čriedu dopĺňalo ešte zopár lanštiakov (minuloročných prasiatok). Vďaka zurčiacemu potoku ma nepočuli prichádzať. Postavil som sa za kmeň smreku a čakal, či nejaký diviačik prejde cez čistinu. Prasiatka už poriadne podrástli, no aj tak ich bolo ledva vidieť vo vysokej tráve. Sústredil som sa teda na dospelé diviačice. Netrvalo dlho a jedna z troch samíc sa odhodlala prejsť cez otvorenejšie priestranstvo. V lese už bola ale poriadna tma. Moderná technika však umožňuje fotiť aj v podmienkach, o ktorých som v minulosti ani len nesníval. A tak keď na zlomok sekundy pozrela diviačica mojím smerom, urobil som si zopár záberov.

Napriek nehlučnej uzávierke sa diviačici niečo nepáčilo a s krátkym zafučaním odkráčala aj so zvyškom čriedy do lesa. Ostal som na mieste ešte chvíľu stáť, aby som ich zbytočne netlačil pred sebou. A po pár minútach som sa pobral cez potok k autu. Nešiel som však cez les. Tentokrát som urobil zmenu a vybral som sa dookola cez lúky. Slnko akurát zapadalo, a tak krásne svetlo som už dlho nevidel. "To by bola pecka, keby sa teraz niečo ukázalo", hovoril som si v duchu. A akoby som si to privolal. O tom však až nabudúce.