Zahalený do hmly

Predošlý deň pršalo a tak bola hmla. No povedal som si, že aj tak idem. Veď človek nikdy nevie, čo sa prihodí. Opäť som pribalil makro objektív a vydal som sa v ústrety novým zážitkom.

Priorita bol srnec, alebo srna, ideálne oboje. Alebo aspoň nejaké zaujímavé video. No keď som dorazil na miesto, prešli ma všetky nádeje. Bola hmla, čo nie je nič nezvyčajné u nás po daždi. No bola taká hustá, že som videl pred seba tak na 20metrov. K tomu ešte tma ráno o 4, a deň sa mohol začať.

Kráčal som cestičkou zahalenou do hmly a temnoty a pomaly som sa blížil na miesto. Predral som sa poslednými kríkmi a bol som na okraji lúky. S ďalekohľadom som prezrel kam som dovidel. Nikde nič. Rýchlo som sa rozložil a zamaskoval. Tupo som hľadel do hmly a snažil som sa nájsť obrys nejakého zvieraťa. Stále nič. Minúty ubiehali a svetla vôbec nepribúdalo. Stále rovnaké rozliate mlieko. Až sa napokon usmialo šťastie. Starý známy srnec sa špacíroval po okraji lúky. Pásol sa na šťavnatej tráve. Na môj foťák bola ešte poriadna tma a tak som urobil len pár dokumentačných záberov na vysoké ISO, aby som sa uistil o akého srnca ide. 

Bol to on, kapitán. Srnec, ktorého som už raz stretol, ale nepodarilo sami ho dobre zdokumentovať. Ďalej som už nefotil, iba som pozoroval ako len pár metrov popred mňa kráča a zachádza do húštiny. O malú chvíľu opäť vyšiel na lúku, tentokrát o kus ďalej. Chvíľku sa pásol a pokračoval, až sa mi stratil z dohľadu. A opäť nastali mučivé chvíle čakania, či sa ešte niečo ukáže.

Dlho sa nič nedialo, už som to chcel pomaly aj zabaliť, keď sa v hmle opäť ukázala silueta srnca. Vracal sa po opačnej strane lúky. Svetla už bolo viac a tak som skúsil písknuť. No žiadna odozva, aj napriek tomu, že minulý týždeň sa krásne naháňali a dokonca 2krát aj spečatili so svojou družkou lásku. Ale dnes nič, akoby ani ruja nebola. O pár minút sa spoza chrbta ozvalo šuchnutie. Spozornel som. Predpokladal som, že idú diviaky spod divokej čerešne. V zápätí sa ale ozvalo typické srnčie bäu. Kapitán mi prešiel poza chrbát a chytil mi vietor. A všetkým dal o tom vedieť. Čo bolo ale zvláštne, o minútku bol znova na lúke.

Urobil druhé kolečko a krížom cez lúku a znova sa stratil v hmle. "Tak ten už nepríde", pomyslel som si.

Ostal som ešte sedieť, domov sa mi nechcelo. Tak som si tak sedel, ukrytý za maskovacou sieťou, jedol horalku a pozeral "fejsbuky". Sem tam som pozrel do hmly, či sa čosi nevracia z paše. Po pár minútach som kútikom oka zachytil pohyb. "Srnčia", pomyslel som si. Zobral som do ruky ďalekohľad. "Veď to je srnec!" Už aj som vyberal vábničku a skúsil som znova písknuť. Srnec pozrel mojim smerom.

Pozrel som si fotku z bližšia na displeji. Nebol to však kapitán. Skúsil som mu ešte raz písknuť, no nereagoval. S hlavou pri zemi síce hľadal svoju polovičku, ale len pokračoval do kríkov.

Posedel som ešte chvíľu a pomaličky som sa oblúkom vytratil. Cestou som ešte pozeral po tráve, či niekde nevisí dáka orosená potvorka. Ale o tom nabudúce.

Dúfam, že sa počasie už čoskoro umúdri, ruja sa konečne rozbehne a srnce sa ukáže aj v lepšom svetle.