Zasnežený

Ani neviem ako a je december. Predchádzajúci mesiac mi doslova pretiekol pomedzi prsty. Doslova som mal foťák v ruke asi 2 krát. Každý rok si hovorím, že to nemôže byť už horšie, no zdá sa, že opak je pravdou. Treba sa však pozerať vždy dopredu a nenechať sa odradiť neúspechmi a kaziť si náladu. 

Koncom predošlého týždňa napadol sneh. Veľa snehu. A konečne to vyzerá ako v naozajstnej zime. No a hneď ako som mohol, doslova som utekal von. V piatok som sa vrátil z Liptova niekedy pred 12 v noci. Povedal som si, že ráno nebudem vstávať, potreboval som sa vyspať. No čo čert nechcel, zobudil som sa o 4 ráno a už sa mi nedalo spať. Aj napriek vetru, dažďu so snehom som sa vybral na prieskum. Netrvalo dlho a natrafil som na skupinku jeleňov. Boli však ďaleko. Chvíľu som počkal kým zájdu do lesa a pokračval som ďalej. Bolo to len také rýchle kolečko, aby som zistil, čo kde chodí. 

Poobede som išiel nainštalovať krmítko pre vtáctvo. To som spojil tiež s krátkou prechádzkou, počas ktorej som vo fujavici takmer stúpil na zaľahnutého diviaka. O dolinu ďalej som natrafil na skupinu pekných jeleňov. Oddychovali v hustom poraste. V tom nečase som ich ozaj nechcel rušiť a pokračoval som oblúkom.

Celú sobotu snežilo a tak pribudlo pár centimetrov snehu. Náramne som sa tešil na nedeľu. Všetko som si nachystal. Už stačilo len odhrabať auto a vyraziť v ústrety dobrodružstvu. Ako som sa však pohol z parkoviska, niečo začalo rachotiť v aute. Išli to akoby od kolesa. Zastal som, skontroloval som všetky kolesá. Nič. Skúsil som ísť ďalej ale neprestávalo to. Už som bol zmierený s tým, že sa budem musieť vrátiť a riešiť servis. Odbočil som z hlavnej cesty spať domov. Po 5 minútach to prestalo a tak som to v sekunde otáčal. Stratil som tým ale zo 20 minút a tak som prišiel na miesto dosť neskoro. Už bolo vidno a tak som si povedal, že si spravím ďalšiu sondu terénu. Počas výšľapu na kopec mi robil spoločnosť krásny 12-torák pasúci sa na okraji mladiny. Rýchlo som zhodil ruksak a vytiahol foťák. Vtedy ma ale zaregistroval a zabehol do lesa. Pokračoval som ďalej. Obišiel som ďalšiu smrekovú mladinu. Nešiel som ako zvyčajne, ale väčším oblúkom. A dobre som spravil. Predpokladal som, že zver už nebude na lúke ale niekde v závetrí. Tak aj bolo. Keď som vstúpil do lesa, zbadal som na okraji parožie. Pomaličky z nohy na nohu som sa približoval. Každých pár metrov som zastal, počkal a znova som sa plížil. Sneh mi pod nohami chrupčal, no jeleňovi to zdá sa vôbec neprekážalo. Keď som sa dostal na dostrel a našiel medzeru medzi stromami, veľmi som sa potešil. Konečne po dlhých týždňoch som mal v hľadáčiku zviera. Urobil som zopár dokumentačných fotiek a videí a odkráčal som odkiaľ som prišiel. 

Prešiel som ešte okolo rúbanísk, ale okrem orieška hnedého, ktorého som nedokázal ani na 5 metrov odfotiť a zasnežených jeleníc som už nič nevidel. Vymrznutý som sa vracal domov s úsmevom na tvári. Konečne v teréne medzi zvieratami, v skrytej divočine, bez ktorej som úplne stratený