Zblúdilé duše

Ako malý som mal toto obdobie rád. Skončila škola, ja som mal meniny a prichádzali 2 mesiace voľna. A s koncom školy, okrem vysvedčenia, prichádzajú aj koncoročné výlety. Práve na tie chvíle sa viažu mnohé pozorovania týchto magických svetielok. No akosi mi nikdy nenapadlo ich fotiť. Zmena nastala až pred dvoma rokmi. Schádzal som z Malej Fatry dolinou po západe slnka a tam sa mi z čista-jasna popod nohy motali. Urobil som si zopár fotiek, no vtedajšia technika mi zázraky nedovoľovala. No aj napriek tomu som sa snažil aspoň nachádzať miesta s ich výskytom. V priebehu minulého roka som sa rozhodol urobiť zopár zmien aj v technike. No vtedy už nebolo obdobie svetlušiek. Tak som si musel počkať na nový rok.

Prišiel koniec júna a blížili sa aj moje meniny. Vtedy som si spomenul na tie chvíle na koncoročných výletoch. Hneď ako sa dalo sme s Bajkou vyrazili za bludičkami. Chcel som preskúmať jednu novú lokalitu na úpätí Malej Fatry. Po príchode sme boli ale trošku sklamaný. Očakával som krásne podhorské lúky neďaleko potoka. Pre svetlušky ideál. Namiesto toho nás čakali vykosené pláne s vyjazdenými koľajami od traktorov ťahajúcich drevo. A to všetko na území národného parku. Tak sme sa otočili a sklamaní sme šli k autu. Nemám v povahe sa vzdávať a tak sme ešte predsa len išli na jedno miesto. To našťastie nebolo vykosené až na hlinu a zopár svetielok sa ukázalo. 

Po ohňostroji v neďalekej obci ale svetielka zhasli a už sa v ten večer nerozsvietili. A tak sme odchádzali domov sklamaní.

Nedalo mi to a o pár dní som sa vybral na prieskum iného miesta. Tentokrát v Strážovských vrchoch. A opäť sa mi potvrdilo pravidlo, že každý rok je niečím výnimočný, niečím iný ako predchádzajúce. A to niečo ma núti chodiť na konkrétne miesta v tom roku viac. Minulý rok som často trávil pri vode, tento sok sú to práve Strážovské vrchy, kam smerujú moje kroky najčastejšie.

Hneď pri prvej návšteve doliny ma očaril počet svätojánskych mušiek. Boli doslova všade. A ja som nevedel kam skôr. A tak som opäť cvakol len zopár dokumentačných.

Pri ďalšej návšteve som už mal predstavu o miestach s ich najhojnejším výskytom. Už ostávalo len predstavy pretaviť do finálnych záberov. Po príchode som rovno mieril do lesa na okraji lúky, kde ma počas minulého fotenia zaujalo pekné prostredie. Ešte pred zotmením som si našiel kompozíciu a už ostávalo len čakať na tmu.

Bolo zaujímavé sledovať posledné, nič netušiace skupinky ľudí, vracajúcich sa z prechádzok. Návštevníkov postupne ubudlo, až sa úplne vytratili. Do doliny sa prikradla tma a s ňou sa rozsvietili prvé svetlušky. Až napokon boli všade. Zopár z nich mi počas fotenia pristálo na objektíve. V ten večer ale trošku pofukoval vietor a tak sa dlho neudržala a nechala sa unášať vzdušnými prúdmi.

Okrem svätojánskych mušiek mi robili v ten večer spoločnosť aj nočný obyvatelia lesa. Keď len pár desiatok metrov od môjho stanoviska zahúkala sova lesná, prebehli mi zimomriavky po chrbte. O pár minút si to po za mňa namierila líška. Teda zrejme líška. Tipoval som podľa kadencie krokov a hlučnosti. A čo by mohlo ešte viac zintenzívniť magickú noc ako mesiac. Jeho lúče sa pomaličky predierali pomedzi kmene stromov.

Keď už som mal nafotené, zbalil som techniku a pobral som sa domov. Akonáhle som sa vynoril z lesa a ocitol sa na okraji lúky, musel som foťák vyťahovať ešte raz. Mesiac krásne osvetľoval lúku plnú mäty, ponad ktorú sa preháňali svetlušky. Strávil som tam ešte niekoľko desiatok minút, obklopený tou nádherou.

V hlave som mal ešte zopár nápadov, avšak kvôli nepriazni počasia sa zrejme na tento rok končia moje nočné výjazdy za týmito zblúdilými dušami. Tak zase o rok. Dúfam, že už nebude neskoro. Každým rokom miznú viac a viac a môže sa stať, že o pár rokov ich lampášiky zhasnú úplne.