Zdobený kožúšok

Jelenia ruja často nie je len o jeleňoch. Je to už takmer tradícia, že počas najväčšieho ručania sa mi popred objektív motajú líšky.

Aj túto ruju som mal to šťastie jednu pozorovať. Hmla sa prelievala cez údolie a jelene ručali z každej strany. Nebolo ich však vidieť. Okrem jedného ktorý si obháňal jelenice na lúke predo mnou. Jedna z nich sa zapásla a zašla o čosi ďalej. Z rykom už bežal za ňou. Bohužiaľ sa dostali za stenu mladých smrekov. Spoza nich bolo počuť len ručanie jeleňa. V tom o pár metro  bližšie ku mne, vyšla z lesa líška. Namierila si to do stredu lúky, kde je prameň vody a nepokosená tráva. Motala sa okolo mláky a hľadala niečo pod zub. V tom zrazu zaznel burácavý hlas jeleňa. Líšku až trhlo, keď jeleň zaručal. Chodila hore dole, ale bližšie sa jej nechcelo. Jeleň medzitým vyšiel na lúku a reval o stošesť a tak som sa venoval práve jemu. Príbeh o ňom si môžete pozrieť tu. Nevšimol som si ale, že kmotra sa ku mne približuje. Určite ju zase zaujal zvuk cvakajúcej uzávierky. Urobil som pár záberov na rýchlu uzávierku a už bežala priamo ku mne. Takto pokračovalo asi 5 sérií, keď zastavila len pár metrov odo mňa.

Bola tak blízko, že som videl ako je jej kožúšok doslova posiaty malými "bodliačikmi" z odkvitajúcich tráv. Vyčarilo mi to úsmev na tvári, keďže takmer z každej vychádzky počas jesene sa vraciam obalený týmito "guličkami".

Vietor som mal dobrý a tak som sa už len pozeral a zbytočne som necvakal uzávierkou. Aj tak by sa mi už nezmestila do hľadáčika celá. Pozerala mi do objektívu dobrých 5-10 minút. Keď som už nevydával žiadne zaujímavé zvuky, po chvíli odbehla a venovala sa ďalej zaobstarávaniu potravy.

Hlasy jeleňov utíchajú. Z času načas sa ešte kde-tu ozvú, no jelenej ruji už odzvonilo. Pred nami je krásna farebná jeseň a ja verím, že sa mi podarí urobiť zopár záberov aj v nejakom krásnom farebnom prostredí.