Zlatom zaliaty

Teplota stúpa a dni sa predlžujú, to je neklamným znakom, že jar sa nezadržateľne blíži. Slnko zapadá v týchto dňoch okolo 17:30 a to mi dovoľuje vybehnúť do prírody aj po práci. A keď svieti slnko, bol by to hriech nevyužiť.

Ihneď po práci sadám do auta na krátky presun za mesto. Prezúvam sa a vyberám foťák, veď čo keby som niečo cestou stretol, statív, ďalekohľad a môže sa ísť. Kráčam po členky v blate, no nijak mi to nevadí, aj napriek tomu, že som len deň predtým pral oblečenie. Mám našťastie vysoké čižmy. V diaľke sa vznesie pár volaviek. Prechádzam okolo vody, preskakujem potôčik a strom, ktorý skrížil cestu počas letnej búrky cez srnčiu ruju. Už len pár krokov a stojím na okraji lúky. Rozhliadam sa. Vzduch je čistý a tak prechádzam po jej okraji až na opačnú stranu, kde zvykne vychádzať srnčie. Rýchlo si rozkladám statív, maskovanie a už som "neviditeľný".

Prišiel som práve včas. Asi 15 minút po mojom príchode sa v kríkoch mihol prvý kus. Bola to srna, ktorá menila stanovište. Celý napätý som čakal čo sa bude diať. Na toto miesto chodím už dlhé roky a tak som vedel, čo bude zhruba nasledovať. Všetko išlo ako po masle a prví odvážlivci začali vychádzať na voľné priestranstvo. Prvá išla srna, hneď za ňou pekný srnec. Jeho parôžky obalené lykom vyzerajú v týchto dňoch majestátne. Pasúc sa s hlavami pri zemi sa pomaly približovali. Postupne sa k nim pridávali ďalšie kusy. V tom všetky nervózne zdvihli hlavy a pozerali do ľavého rohu lúky. V duchu som sa modlil aby to nebol nejaký človek. Našťastie to len vybiehali ďalšie kusy srnčej. Následne sa priamo predo mnou spojili do jednej veľkej čriedy. Niektoré sa pásli, niektoré si ľahli a užívali si teplé slnečné lúče. A ja som si užíval ich prítomnosť. Slnko sa pomaly blížilo k horizontu.

Srnec lesný -Capreolus capreolus-

No čo čert nechcel, zrazu sa za kríkmi mihla silueta človeka. Srnčie ihneď spozornelo. Posledné kusy, ktoré ešte boli zaľahnuté v kríkoch, vyšprintovali. Vbehli priamo do stredu oddychujúcej srnčej čriedy, v ktorej spôsobili rozruch. Nervózne srnky uprene pozerali do húštia, odkiaľ sa zrazu ozvalo búchanie a štekot psa. To bol posledný impulz pred útekom. 

A tak som ostal sedieť na lúke sám. O chvíľu som zistil, čo ukončilo nádejný večer. Pán poľovník bol s plechovým kýblikom zakŕmiť diviaky pod neďalekým posedom. Ešte som ostal chvíľu sedieť až pokým slnko nezapadlo za horizont. V dnešnej dobe človek ozaj nemá kľud nikde, ani na tých najodľahlejších miestach. Dúfam, že sa čoskoro roztopí sneh a ja sa konečne vyberiem do hôr.