Zvedavý

Povzbudený úspechom z rána som sa nevedel dočkať poobednej vychádzky. Pozeral som predpoveď počasia, smer vetra a samozrejme prišiel na rad aj výber lokality. Zvažoval som viacero možností, no nakoniec som vybral jednu, kde som chodil pozorovať srnce už od júla, no vôbec sa mi tam s nimi nedarilo.

Počasie sa po týždni konečne umúdrilo, bolo krásne slnečno a teplo. Veril som, že som smolu so srncami prelomil a že ruja sa zas na pár dní rozbehla. Zamaskoval som sa v hustom poraste na okraji lúky. Chvíľku som počkal a skúsil som zapískať, samozrejme s druhou vábničkou, ktorá mi pomohla ráno. Slnko bolo ešte relatívne vysoko, no lúčka je lemovaná vysokými stromami a v tomto období je tam skoro tieň. Pískol som druhýkrát a v tom som v silnom protisvetle zbadal hlavu trčiacu z bielych kvetov. Žmúril som priamo do slnka, a veľa som toho nevidel ani cez objektív. No keď urobil ešte pár krokov, vedel som, že je to srnec.

Už som ani nemusel vábiť. Srnec prišiel priamo pred objektív.

Keď  ale nenašiel svoju družku, odišiel odkiaľ prišiel. V tom ma akoby niekto potľapkal po pleci. Bol to ten známi pocit, že sa na mňa niekto pozerá od chrbta. Počúvol som "šiesty zmysel" a pozrel som sa cez rameno. Nečujne a pomaličky sa ku mne zakrádal druhý srnec. No už bol tak blízko, že som nestihol odopnúť foťák zo statívu. Len som ho v tichosti pozoroval len pár metrov odo mňa. Vďaka tomu som ho ani nevyplašil, iba neisto odskočil dvoma skokmi, neveriacky ešte pozrel mojím smerom, a pomaličky sa stratil vo vysokej tráve.

Je až neuveriteľné, aké dokonalé sú zvieracie zmysli. V tomto prípade sluch, ktorý ich priviedol priamo ku mne, za falošnou imitáciou družky. Počkal som ešte kým slnko zapadne za vysoké stromy a pomaly som sa  vytratil.