Žiadostivý

Konečne nadišla tá chvíľa, na ktorú čakali mnohí milovníci prírody. Nastal čas jeleních serenád, čas kedy sa hory rozburácajú hromovým ručaním jeleňov. Na niektorých miestach už jelene počuť dva týždne. No zväčša len neskoro v noci alebo nadránom. Počasie tento rok veľmi nepraje. Cez deň sú priam horúčavy a teploty v noci zriedkakedy klesajú pod 15°C. V sobotu ale hlásili chladno a ja som neváhal.

Zobral som so sebou aj Paliho. No bol som akýsi neistý. Predošlé rána tu boli úplne o ničom. Zver buď nevyšla na lúky vôbec, ani počas noci, alebo zachádzala ešte skôr, ako sa dalo o fotení čo i len uvažovať. Vložil som ale dôveru v Paliho intuíciu, a ako on hovorí, "rozbúrali sme stereotyp".

Jelenie ručanie sa v to ráno ozývalo naozaj z každej strany. Bolo citeľne chladnejšie. Teplomer v aute ukazoval 8°C. Rýchlo sme pobalili techniku a vyrazili hore kopcom. Pomaličky sme z nohy na nohu kráčali po cestičke. V tme bolo vidno len obrysy zvierat na prvej lúke. Náš cieľ bol ale o kúsok ďalej. Prešmykli sme sa okolo niekoľkých kusov až sme sa ocitli na okraji rúbaniska, odkiaľ na nás fučali diviaky, ktoré som tu stretal takmer každé ráno. Mohutné ručanie sa ozývalo spoza smrekovej mladiny. Rýchlo sme sa presunuli poza ňu až na naše stanovištia. Pali ostal v borovicovom hájiku na okraji smrečiny, ja som šiel ešte o kúsok ďalej. Nepozorovane sme sa zamaskovali. No bola ešte príšerná tma. Inak sa to na tejto lokalite ani nedá.

Nastali mučivé chvíle. Hlavou sa mi neustále naháňali myšlienky: "Zájdu ako minule ešte po tme do húštin? Ostanú aspoň do takého svetla, že si budem môcť jeleňa prezrieť aspoň dokumentačne?" No sedel som nehybne zamaskovaný až po uši a dúfal, v lepší scenár. Svetla pomaličky pribúdalo, no fotoaparát stále nevedel ani len zaostriť v tej tme. Jelenice sa začali pomaličky presúvať. Skúsený jeleň si ich ale pekne strážil, a akonáhle sa nejaká trošku vzdialila, z revom si ju zahnal spať. Až do momentu, kedy sa spoza neho ozval hrubý hlas jeho soka. Ručal v bukovom lesíka nad nami, no von sa neodvážil. Vtedy sa stádo dalo do pohybu.

Jeleň a jeho 10 družiek sa presúvali priamo popred mňa. Stále sa nedalo fotiť. Skúsil som teda aspoň natočiť pár videí. Väčšinou to ale boli len detaily hlavy jeleňa. V jeden moment bol roztúžený paroháč len 15 metrov. A keď zaručal, nabiehali mi zimomriavky. Nemohol som sa však ani poriadne pohnúť a tak som čakal na moment, kedy celá skupina prejde ďalej.

Kým sa presunuli popred mňa, jeleň sa snažil obšťastniť, hneď niekoľko jeleníc. Zbíjal si ich do malého kruhu, okolo ktorého obiehal v kruhoch a zastrašoval všetkých sokov naokolo. Dokonalé divadlo narušila až skupinka diviakov, ktoré vybehli zo smrekovej mladiny a potlačili jelenice o kúsok ďalej. Dostali sa na vzdialenosť, kde sa mi už celý jeleň zmestil do hľadáčika fotoaparátu. Aj napriek nedostatku svetla som sa pokúsil o pár fotografií.

A po pár ďalších pokusoch o párenie sa s jeleničkou, nakoniec pán háremu uspokojil svoju túžbu a vyčerpaný zašiel spolu s družkami do úkrytu ešte zruba pol hodinu pred východom slnka. Toto ráno sa mi ale určite zaryje do pamäte na dlhú dobu. Tak krásne divadlo som počas jelenej ruje hádam ešte nezažil.

Teploty ale majú ísť znova hore a tak neviem, či sa ešte vôbec niečo podarí odfotiť aj po svetle.