Na bočnom hrebeni

Po zmene času mi na fotenie ostávajú už len víkendy a tak sa ich snažím využiť naplno. Ako som spomínal v predchádzajúcom článku, sobotné poobedie sme sa s Bajkou vybrali do Malej Fatry. Konkrétnej do tej Lúčanskej.

Auto sme zaparkovali v doline, pri potôčiku. Keďže slnko v týchto dňoch už nenaberá takú výšku ako v lete, v tieni kopcov tam bolo poriadne sviežo. Mne to neprekáža, ba priam naopak. Mám rád keď je počas výstupu na kopec chladno. Bajka je však iného názoru a tak na seba navliekla všetko čo mala. Postupne sme kráčali dolinou a s nadmorskou výškou stúpala aj teplota. Na chvíľu sme sa dostali aj na slnečnú časť a Bajka zhadzovala vrstvy ako háďa. Cesta viedla po zvážniciach a ubiehala nad očakávania rýchlo. Pred poslednou zákrutou sa na druhej strane doliny ozvali kroky. Nevedel som, či je to človek, alebo zver. Klopítanie na kameňoch mi ale naznačovalo nejakého kopytníka. Cez stromy som ale nič nevidel. Pomaly sme za dostávali do miest odkiaľ zneli kroky. Po ich autorovi ale ani smrad. Nakukol som ponad okraj zvážnice a zospodu na mňa pozerali zvedavé oči 3 mladých jeleňov. "Poď", šepol som Bajke. Dve vykukujúce hlavy sa im už zdali ako moc nebezpečné a tak fujázdili dole kopcom, cez hrubú vrstvu popadaného lístia. Rámus robili ako stádo slonov. 

Po niekoľkých minútach sme odbočili zo zvážnice a vydali sa po úzkom hrebienku. Mal tade viezť chodník. Ten sa však ukrýval pod rovnakou vrstvou lístia, akú brodili pred chvíľou jelene. A tak sme pre zmenu šušťali my. Niekedy sa chodníček ukázal viac, inokedy sa stratil úplne. Výstup nám netrval nejako dlho, Bajka stúpala ako motorová myš. Len pocitovo to bolo akési zdĺhavé. Po 1,5 hodine sme sa dostali konečne na bočný skalný hrebeň, kde sa pred nami začali ukazovať výhľady. Spočiatku len pomedzi konáre stromov.

No netrvalo dlho a pred nami sa rozprestrel krásny výhľad na náš Slovenský Matterhorn.

Škoda len, že obloha bola totálne vymetená a ponad kopce neplávali žiadne nebeské barančeky, ktoré by zafarbilo zapadajúce slnko. Ledva sme si stihli naliať čaj, cvakol som zopár panorám a slnko zapadlo za línie horizontov. Užili sme si ešte posledné pohľady, a uistili sme sa, že to nie je poslednýkrát, čo sme tu boli. 

K autu sme sa dostali už za svitu čeloviek, no rýchlejšie by som to hádam nedal ani behom. Pri aute sme si ešte naliali čaju a pozorovali čerstvo vypustený vláčik Starlinku na hviezdnej oblohe. Jedna hviezda aj padala a prianie sa mi na druhý deň splnilo. Takže to možno predsa len funguje :).