Na skale špicatej

Koncom týždňa konečne nasnežilo aj u nás dole pod horami. Podľa predpovedí som očakával poriadnu nádielku snehu, no ako to tak býva, opäť som sa prehnane tešil. V piatok po obede už nebolo v meste ani náznak po snežení. Vedel som, že vo vyšších polohách to bude určite lepšie. Už len ostávalo vymyslieť, kedy a kam...

Počasie na víkend nevyzeralo úplne ideálne. Nedeľa vyzerala úplne zle a tak som sa sústredil na sobotu. No na ranné fotenie to nevyzeralo dobre. Predpoveď hlásila nízku oblačnosť, aj tlak mal stúpať, ale príliš pomaly. A tak som ráno vybehol pozrieť zver. V tej chumelici, ktorá prišla asi pol hodinku po tom ako som sa zamaskoval som ale nič nevidel. Vysoká musela prechádzať tentokrát veľmi skoro, keď som počul jej zvukové prejavy za mojim chrbtom. Po takmer 2 hodinách som s dlhým nosom išiel domov. Cestou som bol ešte pozrieť k vode, no ani tam som nebol o moc úspešnejší.

Poobedie však vyzeralo sľubne. Už od začiatku výpravy to ale nevyzeralo dobre. Trošku som sa zdržal u otca na obede, plus cesta v doline bola čistý ľad a tak som si dával veľký pozor. Všetko ale dobre dopadlo a zhruba 13:30 som vyrážal od auta. Turistické mapy ukazovali čas trasy 2 a štvrť hodiny. Slnko zapadá tieto dni zhruba 15:45 a tak som mal čo robiť.

Nakopol som motory a išiel čo to dalo. Cesta dolinou ubiehala rýchlo. Tu ešte nebolo veľa snehu a väčšiu časť som išiel v kolaji od auta. Úzka stopa od pneumatiky nie je ideál, no stále lepšie ako tlačiť pred sebou sneh. Na konci doliny ale stopy od auta končili. Aj tu ma ale čakalo prekvapenie. Niekto touto trasou schádzal dole a tak mi čiastočne prešľapal chodník. Čiastočne preto, že stúpať do strmého kopca v širokých zostupových stopách tiež nie je prechádzka ružovou záhradou, no musel som sa uspokojiť s tým čo mi podmienky dovoľovali. Mohol tam byť aj 20cm panenského snehu.

V sedle som mal byť podľa mapy za 1,5 hodiny od auta. Keď som prichádzal k smerovníku, v duchu som sa modlil, nech to je na vrchol už len najviac hodinka. A bol som milo prekvapený. Bolo 14:21 a tak som mal ušetrenú viac ako pol hodinu a do cieľa mojej cesty to bola práve hodina. Všetko išlo podľa plánu. Pri smerovníku prišlo ale ďalšie milé aj nemilé prekvapenie. Myslel som si, že do týchto končín moc ľudí nechodí. Mám rád zašité opustené miesta, kde mám kľud. Na druhú stranu som bol rád, že pár hodín predo mnou tadeto prešla skupina turistov a tak som sa nemusel až tak trápiť vo vysokom snehu. Nebudem preháňať, keď poviem, že miestami bolo na hrebeni nafúkaného aj dobrého pol metra. Našťastie som pod nohy moc nemusel pozerať. Môj zrak sa upieral len na okolitú prírodu.

Na hrebeni bolo už citeľne chladnejšie. Hlavne kvôli vetru. No vďaka nemu sa na stromoch tvorila krásna "námraza". Bál som sa jej aj dotknúť. Určite by som sa na tie ihličky napichol.

Každú chvíľu som stál a fotil som si tú krásu aspoň telefónom. Nevedel som oči odtrhnúť.

Musel som ale pokračovať ďalej. Jednak aby som v tom vetre nezamrzol, ale hlavne aby som stihol západ slnka na skale.

Keď som prišiel na vrchol, nestačil som sa čudovať pri pohľade na hodinky. Namiesto hodiny som sem vyšiel len za 34 minút a to aj so všetkými zastávkami a fotením. Vôbec som však nebol proti a ozajstné fotenie mohlo začať.

Fotenie v zime je náročné nie len na výstup ale aj na kompozície. Musíte rozmýšľať 2 kroky dopredu, ako pri šachu. Ak už niekam stúpite, mnohé zábery už nespravíte. Toto mi ale turisti, ktorí mi prešľapali cestu na vrchol trochu "uľahčili". Ich stopy viedli až takmer na vrchol skaly. No vôbec im to nezazlievam. Ten výhľad stál za to.

Kým prišiel západ slnka, už mi bola poriadna kosa. Na fotkách to nevidno, ale fúkal dobrý severák. Väčšinu čaju som už vypil, mal som na sebe oblečené všetko čo sa dalo. Prsty som si už vôbec necítil a to bol najväčší problém. Nevedel som si poriadne "našróbovať" statívovú doštičku. Podarilo sa mi to asi až na tretíkrát. No všetko to stálo za tých pár momentov.

Slnko zapadlo, ja som sa pobalil a vybral sa domov. Po ceste som absolvoval zopár riťo-pleskov, no to k tomu patrí. Za svitu čelovky som sa dostal k autu, kde bolo -8°C. Ktovie koľko bolo v tých 1200m n.m. a tom vetrisku. Vtedy už mi bolo všetko jedno. Výlet dopadol podľa plánu, no vždy je čo zlepšovať. A tak zas nabudúce, riadiac sa heslom: "Znova a lepšie!"