Nepolapiteľné hmly

Jeseň tento rok bola krásne farebná. Počasie bolo v októbri nezvyčajne stabilné. Veľa slnka, sem tam dážď. Jedno mi však veľmi chýbalo, a to ranné hmly. A toto bol jeden z mnohých pokusov o ich dolapenie.

Deň 1.

S Bajkou sme sa vydali hľadať hmly a krásne výhľady. Večer som sa nevedel rozhodnúť, na ktoré miesto pôjdeme a tak som nastavil budík o čosi skôr. Ráno sme si uvarili čaj do termosky, zobrali čosi pod zub a vyrazili sme. V to ráno opäť nebola nikde hmla a tak som vybral skalnú výhliadku, ktorá je bližšie. Na miesto sme prišli ale s veľkým predstihom a tak sme ešte chvíľku ostali v aute. Bajka si hádam aj zdriemla. Po 20minútovom odpočinku sme sa vydali na krátky, no o to intenzívnejší výstup. Za necelú pol hodinku sme boli hore. Bolo ešte šero. S termovíziou som kontroloval lúky. Pod nami sa pásli 4 kusy vysokej, jeden jeleň ešte sem tam zaručal. Po hmle ani chýru ani slychu. Jediný náznak bol obláčik, ktorý sa tvoril nad Veľkým Manínom, no aj ten so stúpajúcim slnkom doslova mizol pred očami.

Východný horizont bol zahalený do oblakov a pekné jemné svetlo sa nekonalo. Keď sa slnko konečne predralo ponad oblačnosť, svetlo už bolo celkom ostré a obloha pred nami bola doslova vymetená a tak som už viac ani nefotil. Na toto miesto chodím už roky, no hmlu som tu na jeseň ešte nikdy nemal. Tak zas raz možno o rok.

Deň 2.

Hneď ďalšie ráno sme sa vybrali na druhú z možností. V to ráno to vyzeralo už trošku nádejnejšie. Okolo Bystrice bola poriadna hmla. Až taká, že som zabudol odbočiť z diaľnice a spravili sme si trošku zachádzku. Nič hrozné sa však nestalo, lebo čím viac sme sa približovali k cieľu, nízka oblačnosť sa trhala. Pri parkovaní auta z nej napokon neostal široko ďaleko ani len náznak. Preto som sa ani nijako špeciálne neponáhľal. Ráno pri aute sme ešte stretli poľovníka, ktorý nás vyspovedal a následne odišiel na druhú stranu kopca.

Ani tentokrát netrval výstup nejako špeciálne dlho, aj napriek tomu, že sme sa motkali z nohy na nohu. Kým sme došli hore, už bolo poriadne vidno. Na vrchu sme si dali teplý čaj a sladké pečivo. Následne som si rozostavil techniku a "roztočil" zopár panorám. Hneď pri prvej som skoro spadol zo skaly, keď v momente ako som otáčal foťák na východ, hneď pod nami zaznel výstrel a obaja s Bajkou sme až podskočili. To ten poľovník z rána strelil jelenicu.

Ani tentokrát sme nemali na "hustú šľahačku" pri východe slnka šťastie.

Jedna nízkotučná sa ukázala až po hodnej chvíli, keď slnko opäť prekonalo bariéru oblačnosti.

Pred samotným odchodom som ešte vytiahol 400vku a zdokumentoval krásne pestrofarebné stromy. 

A tak sa v podstate skončilo tohtoročné hľadanie nepolapiteľných hmiel. Väčšina listov je už na zemi a príroda je pripravená na snehové nádielky.