Za slnkom do skál

Kto by to povedal, že ešte minulý víkend tu bola 15-centimetrová biela perina. Zimnú idylku vystriedali opäť sychravé zamračené dni a z oblohy namiesto snehu padá dážď. A keďže viem, aká vzácnosť je keď krajinu pokryje sneh, využil som to naplno. Sneh bol jedna vec, no bolo treba nájsť aj pekné miesto. A keďže prevládalo inverzné počasie, museli sme ísť jednoznačne do kopcov.

Slnko v túto ročnú dobu zapadá veľmi skoro a tak sme sa s Bajkou rozhodli pre Súľovské skaly, dúfajúc že sa dostaneme nad hmlu. Už keď sme opúšťali Žilinu, vedeli sme, že to bude paráda. Aj parkovisko ešte bolo zahalené v hmle. Cez ňu však už vystrkovalo rožky slnko. Až mi srdce poskočilo. No ešte som sa predčasne netešil. Častokrát je od Žiliny hmla, no akonáhle sa človek prehupne cez hrebeň, objaví inú krajinu. Nádaj tu však bola.

Ako klasicky sme boli poslední, ktorí vyrážali hore. Cestou zamrznutou dolinu sme stretali pár ľudí. Všade len sneh, ticho a stromy obalené námrazou. To sa malo o pár minút zmeniť. Ako sme postupovali dolinou a naberali výškové metre, hmla sa rozplývala a netrvalo dlho a boli sme nad ňou. Čím sme boli vyššie, citeľne sa oteplilo a zo stromov padali mokré hrudky snehu. Až som ľutoval, že som si nezobral šiltovku. Každých pár minút som si musel pretierať okuliare. Za 40 minút sme boli hore. Pohľad do doliny, na druhej strane mi vyrazil dych. Bola tam! Celé údolie aj s dedinou skryté v "mlieku". Aj keď som tu bol hádam 100krát, vždy sa teším, keď nastanú takéto podmienky. Teraz však prišla na rad najdôležitejšia otázka: "Na ktorú výhliadku ideme?" Mnoho času nám do západu slnka neostávalo a tak som vybral som výhliadku na "varhany". S malou dušičkou som kráčal dolu kopcom a dúfal, že tam nik nebude. Toto miesto za posledné obdobie dostalo poriadne zabrať. Poznal som ho ešte v dobe bezinstagramovej, keď o ňom vedelo len pár ľudí. Dnes o tom už vedia všetci a málokedy ste tu sami. Akoby zázrakom tu ale nik nebol a tak som neváhal a rýchlo som územie "zabral" a víťazoslávne osadil statív s foťákom na skalu ako po dobití hradu. Rýchlo som si spravil panorámu, aj napriek tomu, že slnko bolo ešte celkom vysoko. Vtedy som druhýkrát ľutoval, že som si nezobral šiltovku. 

Cítili sme sa tu ako v nebi. Len Bajka, ja, slnko, teplo, sneh, inverzia a nikde nikto. To som tu zažil ozaj len párkrát.

Každú chvíľu sme si užívali. Bajka sa vyhrievala na slniečku a ja som behal zo skaly na skalu a snažil som sa nájsť dobré miesto na záverečný časozber. No ešte predtým posledná panoráma.

Timelapse nedopadol úplne podľa predstáv. Chýbala vysoká oblačnosť. Počkali sme teda až do západu slnka a keď som balil foťák, ešte som rozmýšľal nad "dlhočasovkou" s ND filtrom. Bohužiaľ postupne klesala aj hmla a už sa mi nič poriadne nepodarilo. Iba jeden cvak dlhým sklom, keď som to už balil.

Už nám ostávalo len jedno. Rozlúčiť sa, poďakovať za krásne výhľady a opäť sa vrátiť do tej temnoty dole. 

Niekedy človek ani netuší, ako je vonku krásne. A pritom stačí len tak málo, vyštverať sa kúsok na hmlu a roztiahnuť "solárne panely" a nabíjať sa tou najmocnejšou energiou, z ktorej dokážeme prečkať ďalšie pochmúrne dni, aké sú práve teraz.