Za svetlami severu

Po Silvestrovských oslavách som sa nevedel dočkať návratu domov. Lepšie povedané, tešil som sa ako ihneď niekam vyrazím. Predpoveď počasia vyzerala sľubne. Podľa kamier vládlo ukážkové inverzné počasie. Už ostávalo len vybrať, kam budú viesť moje kroky. 

Po príchode z chaty som sa doma ani poriadne neohrial. Len som uvaril čaj a zbalil techniku a už ma nebolo. Ako prvú vychádzku v roku som si vybral Súľovské skaly. Mám to blízko a chodím sem už odnepamäti a veľmi rád. Aj napriek tomu, však neustále hľadám nové pohľady. Cestou v aute som si povedal, že sa skúsim vytrepať niekam do západnej časti a ak nevyjde západ slnka s inverziou, aspoň to tam trošku preskúmam. S fotografického hľadiska to vyšlo tak na 50%. Krátky časozber mám, bohužiaľ na západ slnka som zvolil príliš nízke miesto, kde ma zaliala hmla. Našiel som však zopár pekných miest, kde sa ešte určite vrátim.

Domov sa mi vôbec nechcelo. Na poslednej výhliadke som čakal až takmer do tmy. No ani tam sa zázrak nekonal. Nad hlavou som už videl krásne sfarbenú ružovú oblohu. Chýbalo ozaj len pár metrov. "Tak zas nabudúce", povedal som si a pobral sa k autu. So zotmením sa rozburácala z každej strany "nevybuchnutá munícia" z novoročných osláv. V tom tichu tmavého lesa to vyzeralo, akoby len kdesi za kopcom zúrila vojna. Chúdence zvieratá. Na okraj bojovej línie, kde som odstavil auto som sa dostal až okolo 5. Aj napriek tomu, že žiadne svetoborné zábery sa mi nepodarili, bol som nadšený ako už dlho nie. Výborne sa mi šľapalo a primárny cieľ - odštartovať nový rok tam kde to mám rád bol splnený. No to som nevedel, čo ma v ten večer ešte čaká.

Už pár dní mi pípali na mobile upozornenia o erupciách na slnku. Na Silvestra boli vydané "výstrahy", ktoré sa podľa fotiek na internete aj naplnili. No ja som bol v tom čase pod úrovňou hmly.

Po príchode domov zo Súľovských skál som sa osprchoval, zohrial som si novoročnú kapustnicu a len tak "hladkal" telefón. Keď tu zrazu prišlo upozornenie z aplikácie na polárnu žiaru. Kp index 7. Trošku som spozornel. Pri pohľade von oknom, na tú oblačnosť, nadšenie ihneď opadlo. Keď ale o pár minút prišlo upozornenie s hodnotou Kp indexu 8, iba som zamával Bajke spred dverí a letel som naháňať tancujúce svetlo.

Pre prípad polárnej žiary mám už vytipovaných zopár miest, kde sa viem dostať za pár minút. No nízka oblačnosť robila veľké škrty v plánoch. Podľa skúseností zo Súľovských skál a kamier bolo treba byť minimálne vo výške +-700m n.m. A tak som vyrazil. Počas celej cesty som bol ponorený pod hustou vrstvou oblakov. No veril som, že počas stúpania do sedla sa mi podarí dostať nad ne. Vyzeralo to však biedne. Až napokon tesne pod vrcholom stúpania sa na oblohe objavila prvá hviezda. A vedľa nej ďalšia. Srdce sa mi rozbúchalo. Zaparkoval som na okraji cesty, z kufra vybral statív a ruksak s foťákom a už som utekal k lesu. Po prvej fotke ale prišla ľadová sprcha. Nebol som dosť vysoko a severný horizont zakrývala oblačnosť. Skúsil som znova, či to nemá tendenciu na zmenu k lepšiemu a súčasne som rozmýšľal nad plánom B. Po pohľade na displej fotoaparátu som vedel, že tu to nemá zmysel. Sklamaný som kráčal k autu. Vtedy som si ale povedal, že to predsa nevzdám. A tak prišiel na rad plán B.

O o pár minút som už vystupoval z auta o pár kilometrov ďalej a utekal do tmy. Čelovku som si samozrejme nechal doma a tak som si len sem tam blikol pod nohy telefónom. A keďže som mal v pláne fotiť len kúsok od auta, mal som len tenisky. No vtedy by ma asi nebolo schopné zastaviť nič. Zadýchaný som dobehol za kopček, ktorý aspoň trochu zatienil svetlo z okolitých dolín. To miesto vôbec nepatrí do môjho zoznamu na pozorovanie nočnej oblohy, kvôli veľkému svetelnému znečisteniu. No zúfalé chvíle vyžadujú zúfalé činy. Namieril som foťák na sever. A nič. Žiadna žiara. "Neskoro", hovoril som si v duchu. No už keď som sa vytrepal tak vysoko, rozhodol som sa cvaknúť hviezdnu oblohu na východe. Prešiel som až pod les, odkiaľ sa ozýval štekot líšky. Tá sa na mňa prišla pozrieť aj z bližšia. Nepáčil sa jej ale môj blikajúci fotoaparát a tak prešla podľa hlasu nižšie k dedine. Medzitým už foťák snímal nočnú scenériu. Keď som pozrel na displej, neveril som. Bola tam! 

Zrejme už len posledné záchvevy. Aj tak som bol rád, že sa mi ju podarilo vidieť. Následne som otočil foťák na západ, ponad dediny zahalené do hmly. Následne sa prihnala vysoká oblačnosť a zatiahla oponu pred "svetlami severu".

Neboli to biele šľahúne ako v máji minulého roku, no bola tam! Kto by to povedal, že polárnu žiaru budeme v našich končinách fotiť tak často ako za posledné obdobie. Krajší začiatok roka som si veru ani nemohol priať.